Práve teraz som si prečítal správu na stránke SAZ-u, že zomrel šprintér Miroslav Púchovský. Priznám sa, že ma to poriadne zobralo. Mal som Mikiho rád, boli sme spolu na vojne v Dukle Banská Bystrica a niečo sme si aj za tie roky, ktoré sme pri atletike prežili, aj užili. Hovorí sa, že o mŕtvych len dobre a v tomto prípade to platí stopercentne. Miki bol dobrák od kosti a podľa mňa sa pre vrcholový šport vôbec nehodil. Bohužiaľ mal taký talent, ktorý ho, nechtiac, k atletike priviedol. A tu sa to všetko začalo. Dostal sa do kolotoča, ktorý mu vôbec nesedel, ale tak sa to udialo, že sa v ňom viezol. Celý ten komunistický moloch, do ktorého patrila i Dukla, šrotoval ľudí jedna radosť a Miki bol ten, ktorý nemal síl z toho vystúpiť. Samozrejme, že nebol sám, ale on sa nevedel nejako brániť a to sa v tomto maglajzi neodpúšťalo. Jeho výkony boli i v tom čase medzi „bobulákmi“ výnimočné, ale – bohužiaľ, nesiahol si na vrchol. Možno iní „sypali viac“, alebo ,  ale tých alebo je veľa. Keď skončil s atletikou, dlho o ňom nebolo počuť. Občas v Nitre prišiel na štadión a bol to ten starý Miki, skromný, dobrosrdečný človek, ktorý ale na atletiku zanevrel. Asi cítil, že mu ublížila. Už sa nedozvieme, či mám pravdu, ale ja osobne som mal taký dojem .A nikdy nezabudnem na trpkosť v jeho hlase, keď sme sa bavili o jeho kariére a on mi povedal, že všetky jeho parametre svedčili o tom, že by mohol byť výborný osemstovkár, ale ocitol sa v nepravú dobu na nepravom mieste. Tak to jednoducho v tom čase chodilo a chodí to i dodnes. Odišiel človek, ktorý mohol dosiahnuť v atletike oveľa viac, ak by mu to bolo umožnené. Nech je to poučením pre dnešnú dobu. Nechcem sa hrať na múdreho, ale Miki by mal byť mementom. Hlavne pre dnešnú dobu. Bojujme o každého talentovaného atléta s plných síl, aby bolo Púchovských čo najmenej. Zakončím to tradične – Miki, česť Tvojej pamiatke!

                                                       Handl Vladimír