Zhurta sme začali po hale prípravu na hlavnú časť sezóny. Už aj počasie sa umúdrilo a človek je potešený, keď sa zase začne poriadne makať.  Aj my sme začali svižným tempom a od pondelka 28. februára sa našou dráhou stali polia, lesy, lúky a hory v okolí Malaciek.  Po týždni som mal asi najväčšiu svalovicu ja, pretože od posledného sústredenia som riadne zlenivel a telo mi to dáva zreteľne najavo. U mňa ale prebíja únavu hlavne chuť a snaha dievčat  do tréningu.  Makajú jedna radosť. Ako keby boli vymenené.  Dokonca i Hruška je na nepoznanie. Eliška, ktorá sa preslávila vetou – ja už nemožem – ju síce ešte občas používa, ale už len tak zo zvyku.  Monika, ktorá nie je s vytrvalosťou práve kamarátka, behá ako laň.

     Príroda sa pomaly prebúdza a sŕn, zajacov, či králikov je habadej. Stretnúť stádo srniek, či vyrušiť králika, ktorý vám spod nôh začne trieliť kade ľahšie, nie je ničím výnimočným.  Ešte stále to však nie je ono. Chcelo by to o pár stupňov viac. Keď sa ma opýtate, kedy sa začneme pripravovať na dráhe, tak Vám teraz neodpoviem.  Jednoducho ma to ťahá do polí, či hôr a na tartan si ani nespomeniem.  A potom príde taký okamžik, keď sa pozriem na dráhu a poviem si – to je paráda, tu by sa dobre behalo – a ideme na to. Dievčatá možno podobné pocity nezdieľajú, ale v kútiku duše verím, že i ony behajú radšej  po poliach, než by si mali ničiť nohy na tvrdej dráhe. No a o Jakubovi netreba ani hovoriť.  Pre toho je príroda najobľúbenejšia telocvičňa. Možno tento náš vzťah k prírode prenesieme aj na naše zverenkyne.  A keď raz skončia s aktívnou kariérou, budú spomínať nielen na preteky a tréningy, ale i na všetko to krásne , čo s atletikou prežili.  Teraz sa im to javí možno trocha inak, ale príde čas, keď zoberú svoje deti do Malých Karpát a nejaká tá slzička z oka vypadne, keď im budú s nostalgiou a hrdosťou ukazovať im veľmi dobre známe miesta, ktoré nespočetnekrát prebehli.  Tak ako ja spomínam na trénera Solčányho a jeho túry po Vysokých Tatrách, ktoré sme vtedy preklínali, ale dnes si na to obdobie spomínam s radosťou.

     A o tom by mal šport byť. Nielen o medailách, víťazstvách, či rekordoch.  Hlavne o prekonávaní samého seba, o pevnej vôli, o tvrdohlavosti a bojovnosti. Pretože človek raz so športom skončí a do života by si mal preniesť hlavne tieto vlastnosti, ktoré mu pomôžu, aby sa uplatnil v tej džungli zvanej život  čo možno najlepšie.