Sobotňajšie Valné zhromaždenie SAZ v Banskej Bystrici prebehlo v takej atmosfére, akú som dávno na žiadnom zhromaždení nezažil. Všetko išlo ako po masle, žiadne kontraverzné vystúpenia, žiadna tvrdá kritika, žiadne problémy. A keď sa aj nejaké problémy vyskytli, dotyční k tomu nezaujali žiadne stanovisko, hoci niekedy sa zdalo, že by aj bolo vhodné, aby prítomní reagovali. Všetci sme boli zvedaví, ako chcú riešiť situáciu Východoslováci, pretože katastrofálna situácia v tejto oblasti spôsobuje, že nám uteká kopec talentov cez ruky a v situácii, keď celý svet bojuje s tým, ako pritiahnuť deti na športoviská, tak na slovenskom východe spôsobujú atletickí činovníci  to, že tieto deti  zo športovísk vyháňajú. Riešenie je však v nedohľadne a predseda východu sa k tejto problematike ani nenamáhal vyjadriť, hoci bol niekoľkokrát plénom vyzvaný. Tu sa uvidí sila VV SAZ, či bude mať páky a hlavne odvahu sa s týmto problémom popasovať. Pretože podľa mňa je to oblasť, z ktorej by mohla slovenská atletika ťažiť najviac. Tam ešte nie sú deti rozmaznané, cintľavé a bojazlivé. Ak by sa táto oblasť riadne podchytila, verím, že by produkovali reprezentantov ako na bežiacom páse.

Toto zhromaždenie malo aj svoje humorné stránky. A to keď padol návrh, aby zväz uzatvoril s mládežníckymi trénermi zmluvy, na základe ktorých by dostávali mesačne nejakú finančnú čiastku. Toto logické riešenie sa navrhuje už roky, pretože je nemysliteľné, aby mládežnícki tréneri robili zadarmo svoju prácu na profesionálnej úrovni. Je síce pravda, že niečo dostanú v tom roku, v ktorom majú mimoriadne výsledky, ale to je nesystémové riešenie, ktoré vedie skôr k vyšpičkovaniu talentovaných jednotlivcov v skoršom veku. Logickejšie by bolo mať zmluvných trénerov v oblastiach, ktorí by sa starali o chod mládežníckej atletiky v danom regióne.  No a zhromaždenie, na ktorom sa nachádzala väčšina mládežníckych trénerov, tento návrh zamietlo.  Väčšina si „uvedomila“, že náš štát je na tom tak zle, že by bolo nerozumné žiadať od neho peniaze na trénerov, ktorí vo svojom voľnom čase okrádajú svoje rodiny a trávia ho na štadiónoch, kde suplujú tento štát, ktorý sa nevie o voľný čas detí postarať. Takúto „uvedomelosť“ sme zažívali my starší za socializmu. Je vidieť, že medzi trénermi je veľa učiteľov, ktorí učia za mizerný plat a trénujú zadarmo. A táto situácia sa ani tak skoro nezmení, pretože zmeniť ju nechcú samotní učitelia a tréneri, ako to ukázalo aj toto hlasovanie.

Z toho mi logicky vyplývajú aj pre mňa tiež nepochopiteľné veci, ktorým sa mnohí mládežnícki tréneri bránia. Už dlhšiu dobu navrhujem, aby sa robili testy pre tých najlepších mládežníckych atlétov, z ktorých by bolo zrejmé, akú mieru talentu majú jednotlivci, ktorých finančne SAZ podporuje. Samozrejme od toho sa odvíjajú aj ďalšie veci, ktoré by pomohli zlepšiť úroveň našej atletiky -  napr. spoločné sústredenia v teple /kde by trénovali tí najlepší spolu a kde by mohli tiež byť zmerané jednotlivé parametre/.  Tréningové denníky ba mali byť samozrejmosťou, čo je u veľkej časti trénerov vnímané s nevôľou. Teraz sa konečne zaviedla povinnosť vyhodnocovať denníky u tých reprezentantov, ktorí dostávajú od zväzu financie, ale zatiaľ sa to u niektorých trénerov nestretlo s porozumením. Ak by sa všetky tieto požiadavky zaviedli do praxe, možno by to spôsobilo to, že tréneri by boli prinútení zmeniť svoj štýl trénovania, museli by sa začať vzdelávať /čo by malo byť pre trénerov , ktorí trénujú reprezentantov, povinné/ a možno by tieto zmeny aj veľa trénerov od práce odradilo. Takže ak sa držíme hesla – nemusí tiecť, hlavne že kvapká – tak dieru do atletického sveta tak skoro nespravíme. Napriek proklamovanej jednote v atletickom hnutí.

Pred vedením zväzu stojí teda neľahká úloha a to vyviesť atletiku zo slepej uličky, ktorou sme roky kráčali.  Pekne to na konci povedal tréner Juraj Benčík, ktorý nabádal členov VV, aby nezaspali na vavrínoch. Dva roky práce nového zväzu začína stavať atletiku do úplne iného svetla, než sme boli po dlhé roky zvyknutí. A čaká ich ešte neskutočne veľa práce a paradoxne vo vlastnom hnutí. Pretože mám pocit, že odprezentovať atletiku navonok sa im zatiaľ darí, ale zmeniť myslenie vo vnútri hnutia, bude sakramentsky ťažká robota, ktorú im nezávidím. A nás atletických fanatikov čaká  príjemné obdobie. A to, že budeme musieť bojovať s okolím, mestom, školou, s kamarátmi a neviem s kým ešte všetkým, aby sme ich presvedčili, že je atletika naozaj kráľovnou športu. A možno za chrbtom budeme mať silný zväz, o ktorý sa budeme môcť oprieť a nie ešte bojovať aj s ním, ako to bývalo v minulosti.                              V. Handl