Štrbské Pleso (22. 10. 2012). Úspešne sme sa prepravili do Vysokých Tatier, kde sa dnes, od pondelka 22. októbra kondične pripravujeme na reprezentačnom sústredení Zväzovej prípravy mládeže. Sem do slovenských veľhôr som sa dostal v podstate náhodou, keďže Vlado Handl, tréner našich dievčat Moniky Baňovičovej a Elišky Chvílovej zveril kondičnú prípravu dievčat mne. Tak okrem tréningového programu pre dievčatá si doprajem porciu kilometrov i ja sám. A je o čo stáť!
Cesta prebehla bez absolútnych problémov. Najviac nabalená na týždeň v Tatrách je Eliška, ktorá so sebou vliekla dve obrie tašky. Jedna napokon aj tak pripadla mne, takže som sa trápil už v Štrbe. Keď som si predstavil, že budem ťažký náklad vliecť ešte celým Štrbským plesom, chytalo ma zúfalstvo. Našťastie hneď pri stanici som stretol Andreja Biciana, jedného z trénerov Slávie UK Bratislava a aktívneho viacbojára, hneď som ho poprosil, aby nás odbremenil a odviezol nám veci autom. Andrej pravda súhlasil a opäť sme sa presvedčili, že je dobré poznať ľudí.
Privítalo nás nádherné slnečné babie leto a povedali sme si, že je hriech zostať na plese a nejsť sa nikam prejsť. Kúpil som si krásnu mapu za desať eur a tak som sa pohrúžil do štúdia turistických chodníkov. Karpaty mám prejdené, Tatry sú však trochu iné. Vymyslel som atraktívnu turistiku. Dievčatám som naplánoval vychádzku po modrom chodníku, ktorý až na pár výnimiek vedie celý čas zjazdovkami až k Chate pod Soliskom. Ja sám som si naplánoval totožný cieľ, ale iný priebeh. Vydal som sa červenou značkou (Tatranská magistrála) smerom k Jamským plesám. Na rázcestí pod Furkotskou dolinou som však šibol žltým chodníkom až k rázcestiu pod Soliskom. Odtiaľ je po modrej k cieľu len pár minút.
Dievčatá sa však hneď na začiatku pomýlili a zbehli z modrého chodníka. Odrazu sa zjavili pri červenej značke a dosť som sa prekvapil, keď sme sa po pár minútach stretli. Dievčatá tvrdili, že už dlhšie nevideli značku, ale napriek tomu pokračovali rovno, miesto aby ju hľadali na mieste, kde stratili správny smer. Zvláštne počínanie však predznamenalo vydarený deň. Baby sa teda vydali tou trasou, ktorú som si naplánoval privátne ja a bol to dobrý nápad. Napriek tomu, že chodník viedol strmým a náročným prostredím (skaly, kosodrevina), udržiavali si vysoké tempo a dokonca občas pobehli. Tak napokon ani nezaostali za mnou o veľa a mali sme pred odbočkou na chatu skvelý medzičas. Dievčatá si dali riadne do tela a predsa si myslím, že mali z dnešku veľmi dobrý pocit. Trénovať pod pyšnými tatranskými štítmi, za zvuku vodopádov a prechádzkami kamennými chodníkmi, ktoré v sutinách človek skôr cíti, ako vidí – to všetko je výborná psychická vzpruha.
Z Chaty pod Soliskom sa dievčence vydali dolu zjazdovkou po modrej, čiže po tej, ktorou sa pôvodne mali dostať sem. Ja som bol taký ohúrený a dobre naladený, že som si napokon ešte vybehol po červenom chodníku na Predné solisko, strmý končiar týčiaci sa nad chatou. Nadmorská výška je 2099 m. Tu som už riadne trpel, našťastie ma povzbudzovali schádzajúci českí atléti, z ktorých som niektorých aj poznal. Hore sa rozpúta v duši človeka, ktorý lapá po dychu doslova eufória. Tatry žijú svoj vlastný tajomný život a bežný smrteľník sa len prizerá. Dnes to bola previerka pred ďalšími dňami. Zajtra sa chystáme na Hincovo pleso a tešíme sa.
Mňa primárne teší aj fakt, že môj spolubývajúci, tréner Marcel Lopuchovský mi požičal laptop, takže predsa sa môžem podeliť o informácie aj s vami. Mimochodom, Marcel sa osvedčil aj ako zdatný zubár, keď jednej svojej zverenkyni pomohol dostať z chrupu nevyhovujúcu zubnú plombu. Takže sme zatiaľ všetci šťastní!
Dnešné vrcholy – Rázcestie pod Furkotskou dolinou (1457 m) – Rázcestie pod Soliskom (1710) – Chata pod Soliskom (1830) – Predné Solisko (2099).
Jakub Valachovič
