Začala halová sezóna a prišlo to, čo muselo. Chrípka začala úradovať. Najprv Ďuricová, potom Štuková, Šimková. Tréneri si kladú otázku prečo je tomu tak a zároveň si aj sami odpvedajú. Nezodpovedajúce oblečenie na toto ročné obdobie, slabá vitaminizácia, podceňovanie  regenerácie a očakávaný výsledok sa dostavil. Niekto si povie, že týždeň výpadku nie je až ak veľa, ale chyba lávky! Týždeň netrénujete, druhý týždeň sa do toho opatrne dostávate, v tretom týždni sa dostávate do predchádzajúcej formy a až štvrtý týždeň ste tam, kde ste mali byť pred tromi týždňami. A potom nech sa tréner nerozčuluje! Šimková zabehla v sobotu na 60 metrov 7,74sekundy, čo je skvelý čas, ktorý ju katapultoval na sériu halových mítingov. Viedeň, Budapešť, Bergen. Do Nórska sú už objednané letenky, a vy to odmietnite!  Choroba ustupuje, ale či ostala forma, je otázne. Veď uvidíme v ďaľších dňoch. I toto je stránka športu, ktorú málokto s laikov vidí. Nervy, telefóny, eufória striedajúca sa so skepsou, očakávania a sklamania a potom si človek povie, či to má všetko zmysel. Ale keď všetko toto prekonáte a vaši zverenci začnú zbierať jedno víťazstvo za druhým, poviete si, že je to fajn. Kým neotvoríte poštu, kde vašim najlepším zverenkyniam ponúkajú štúdium anglické či americké univerzity a vy neviete, ako sa rozhodnú a či plody vašej dlhoročnej práce nebude zbierať nejaký z------ý amík a vám maximálne ostane poďakovanie, ak ostane! A ak im navrhnete zmluvy, ktoré vám v prípade odchodu zaistia aspoň to, aby ste v očiach ostatných nevyzerali ako blbci, tak sa často dočkáte nechápavých pohľadov typu: Snáď mi nebude nejaký tréner zo zapadákova brániť v kariére!   A  to je to, prečo atletiku robíme. Lebo sa nemôžeme nudiť! Stále sa niečo deje a v tom sa cítime ako ryby vo vode.

Takže lovu zdar, hlavne aby brali  a o týždeň som tu jak na kaprovi.