Pôvodne som mal na jazyku iné témy minulého týždňa, ale polrok je polrok, známky sú známky, a preto mi nedá sa k tomu nepristaviť. Poviem to tak, ako mi to slina na jazyk prinesie. Zo športových tried na našej škole vychádza 90% našich atlétov a z toho dôvodu majú pre nás veľký význam. Niekedy mám však pocit, že naozaj len pre nás. Že by rodičia nejako zvlášť spolupracovali, sa zrovna nedá povedať a učiteľom sú ako keby na príťaž. Šport by som vo svojej podstate prirovnal k umeniu. Aby umelec tvoril, musí mať vhodnú klímu. Aby športovec dosahoval vrcholové výsledky, takisto na to potrebuje vhodnú klímu. A sme u koreňa veci.  Zoberte si denný režim športovca zo športovej triedy. Veľa je ich z okolitých dedín. Takže cestovanie ráno do Malaciek, neskoro poobede domov. Takmer každú sobotu preteky.  V škole stres z učiteľov, hrozba zlých známok, žiadny individuálny prístup. Čím si lepší športovec, tým ťa viacej vyzvŕtame. Ak aj dosiahneš nejaký výsledok, nikto sa o tom nezmieni, žiadna pochvala. a ak nie si náhodou vynikajúci žiak, hned si zaradený do škatulky tých, ktorí nemajú logiku a logicky z teba nemôže byť výborný športovec. Takže rodičia lipnú krvopotne na známkach a spravia všetko pre to, aby ti šport znechutili a mohol si sa venovať len škole. A teraz  skúsim nadhodiť moju smiešnu až absurdnú predstavu o škole, ktorá vychováva športovcov. V prvom rade individuálny prístup k športovcom.  Učitelia by mali  vedieť, akému športu sa venujú, aké výsledky dosahujú. Škola by mala byť hrdá na výsledky svojich zverencov /schválne som použil tento pojem, pretože rodičia zverili svoje deti škole so zameraním na šport , aby z nich športovcov vychovali./  Nástenky so športovcom mesiaca, či roka, by mali byť samozrejmosťou. Nehovoriac o vyhlasovaní výsledkov v školskom rozhlase. Jednoduch povedané, mala by zo školy sršať taká amosféra, ktorá by športovcov motivovala podávať čo najlepšie výkony. Tak ako to vidíme v tých smiešnych amerických dojákoch. Nech sú tí Američania akokoľvek hlúpi, v jednom majú pravdu! Vychovávajú zo svojich detí hrdých, samostatných, priebojných mladých ľudí, ktorí nemajú problém sa vo svete dospelých presadiť. Verím, že aj u nás raz niečo také dosiahneme, aby naši športoví absolventi hrdo všade po svete na pretekoch vyhlasovali -vychovala ma najlepšia škola na svete, ktorej vďačím za veľa, čo som v športe dosiahol a na ktorú budem vždy s hrdosťou spomínať-. Že to znie pateticko- americky? Nevadí, ale určite by nás to hrialo pri srdiečku. A vo vo tom to všechno je.

Aby, keď raz budú pitvať učiteľa takejto školy, zistili, že nemá srdce. A jeden pri stole by povedal:To je učiteľ, ten ho určite nechal v škole.

     Váš Albert Sofian