Smola sa našej skupine lepí na päty a hoci to v prípravnom období vyzeralo optimisticky, choroby a zranenia sa nám nevyhli a bojujeme nielen s nepriaznivým počasím, ale hlavne so zraneniami. Vymenovať všetky zdravotné problémy v našej skupine, tak to by bolo na dlho. Začalo to Eliškiným žlčníkom, o ktorom sme si mysleli, že dva tri mesiace nebude štrajkovať a hlavnú sezónu úspešne absolvujeme. Hlavne pri jej forme som sa nádejal, že to nejako zvládneme. Ale jednoducho to nejde. Telo vypovedalo poslušnosť, žlčník musí von a Eliška sa vráti na dráhu až v septembri. Monika s jej prasknutým zápästím a narazenou pätou je na tom podstatne lepšie, ale o výkonoch, na ktoré sme sa pripravovali, môžeme zatiaľ iba snívať. Sezóna je však na začiatku a tu ešte nič nie je stratené. Toto všetko nás však riadne rozladilo a keď do toho prirátam počasie, tak si niekedy poviem, že tá atletika nie je vôbec ľahká záležitosť, ako si niektorí myslia. Je to tvrdý šport, ktorý vyžaduje také morálno-vôľové vlastnosti, o ktorých sa v niektorých športoch aktérom ani nesníva. Má však svoje čaro, ktoré napriek všetkým útrapám stále láka veľké množstvo priaznivcov. A ja dúfam, že aj na nás sa v tomto roku usmeje slnko a nemyslím tým len našu hviezdu, ale skôr ako obraznú metaforu. Trpezlivosť je v tomto prípade naozaj na mieste a my jej budeme potrebovať celé priehrštia, aby sme sa z tejto zapeklitej situácie nejako vymotali. Keď k tomu prirátame, že naše mladé nádeje sa boria tiež so zdravotnými problémami, Kiku Martinusovú bolí bok, Kaju Smrekovú členok, takže bez zdravotných problémov je len Marcel Žilavý, tak to sa mi zdá žalostne málo. Dnes absolvovali kvalitný šprintérsky tréning Monika a Marcel, čo ma po dlhej dobe príjemne potešilo a možno toto bol ten prvý záblesk slnka, ktorého svetlo potrebujeme ako soľ. Už by sa to pomaly mohlo začať otáčať.