Začiatkom januára sa uskutočnilo testovanie sekcie skokov v bratislavskej hale Elán. Jednalo sa o kategórie žiactva, dorastu a juniorov. Tak ako každá nová, v tomto prípade staro-nová vec, aj táto prináša so sebou množstvo kontroverzných reakcií. Môžeme o tom polemizovať, ako testovať, kedy čo a prečo. To je jedna vec. Ale základ je v tom, že sa s tým začalo a je snaha dobudúcna v meraniach pokračovať. Pretože, ak sa pozrieme na slovenskú atletiku bez ružových okuliarov, je to bieda. A ak sa chceme z tejto biedy vyhrabať, potrebujeme systém, ktorý by fungoval.

Atletika má výhodu v tom, že je merateľná. V atletike náhody neexistujú, čo si paradoxne veľa trénerov nepripúšťa. Sú dané parametre, ktoré neoklameš. Presne k tomu viedlo aj spomínané testovanie. Ukázalo to, kto na čo má. Bola to však bieda. Športovci nepripravení, technicky na slabej úrovni a z toho prameniace výsledky na zaplakanie. Pozitívum testovania bolo to, že prišiel nečakane veľký počet pozvaných, v hale vládla veľmi dobrá atmosféra a pretekári, ako aj tréneri sa chceli učiť. To je len začiatok. Ak nevyužijeme ich nadšenie, ktoré aspoň dva dni v hale zavládlo, tak snaha organizátorov bola zbytočná. Ďalšie testovanie bude koncom apríla v Banskej Bystrici a to už by malo priniesť aspoň nejaké zlepšenie, za predpokladu, že si z toho pretekári, ale hlavne tréneri vzali ponaučenie.

Že testy majú vplyv na výkon v pretekoch, je príklad Melani Beňkovej. Jej testovacie parametre výrazne prevyšujú jej rovesníčky, čo sa ukázalo v hale, že aj napriek zatiaľ ešte nezvládnutej technike v skoku do diaľky, dosiahla výkon 559 cm, čím výrazne ako dorastenka prevýšila rovesníčky aj pretekárky o kategóriu vyššie. To isté sa dá povedať o Patrikovi Megelovi, ktorému výborné testové parametre pomohli k výkonu 682 cm.

Takže, teraz treba začať tam, kde sme v roku 1992 skončili. Treba spraviť fungujúcu skokanskú sekciu, ktorá sa dohodne na testoch, tie sa vyhodnotia, dá sa príslušným trénerom odporúčanie ako ďalej a ak sa pretekár nepohne z miesta, treba siahnuť na financie. Tých, ktorí napredujú a snažia sa, treba  finančne motivovať. Nie je to také zložité, len treba chcieť. Treba sa zbaviť jedného základného stereotypu, ktorý ničí nielen mládežnícku atletiku a to sú tie nešťastné limity. Skočíš v 17-tich rokoch toľko – dostaneš peňazí toľko. Je pritom jedno, ako si sa k tomu dopracoval. Je jedno, či si perspektívny alebo nie, je jedno, že v 19 – tich skončíš, pretože si pretočený. Limity, limity, limity!!!

Len vtedy sa pohneme ďalej, ak tréneri, v ktorých ešte zostala štipka zdravého rozumu, nepristúpia na túto nezmyselnú hru. Ak nezačneme vychovávať mládež komplexne, ale budeme úzko špecializovať odmalička, stagnácia bude pokračovať. Konečne to pochopila aj IAAF a zrušila MS do 17 rokov. Správny krok, ktorý pomôže mládežníckej atletike. Za mojich mladých čias boli len ME do 19 rokov. A kto sa tam dostal, mal veľkú pravdepodobnosť presadiť sa aj v dospelej atletike. Dnes sa naháňanie limitov posunulo už na 15-16 rokov (EYOF) a odtiaľ je cesta k dospelej atletike tak dlhá, že si väčšinou vystrieľame všetky náboje.

Verím, že testovania, ktoré začala skokanská sekcia, prinesú výsledky v priebehu niekoľkých rokov a časom sa k nám pridajú aj ostatné sekcie slovenskej atletiky.

                                                         V. Handl