Na M-SR dorastu som sa tešil, pretože som očakával nielen útok na prvé miesta, ale aj atakovanie limitov na majstrovstvá sveta do 17 rokov. Už v sobotu som však pochopil, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Keď som zbadal to množstvo „skokaniek“, ktoré sa zbiehali k diaľkarskému sektoru, tak ma zamrazilo. 29 pretekárok prevažne s výkonnosťou na úrovni mladších žiačok spravilo z majstrovstiev Slovenska súťaž okresného formátu. A keď začala štafeta a dievčatá odbiehali a zase pribiehali do skokanského sektoru, bol som s nervami v koncoch. Monika sa dočkala druhého pokusu až o 70 minút od začiatku pretekov. Finálové skoky však už boli našťastie lepšie a Monika si prvenstvo vybojovala až posledným pokusom slušným výkonom 554cm. Uvažovať o limite 585cm bolo za týchto okolností nereálne, aj keď som osobne presvedčený, že už teraz na podobné výkony má. Útok na limit sme presunuli na nedeľu do trojskokanského sektoru. V tejto disciplíne sa prihlásilo len 7 pretekárok, čo bolo pre nás výhodné. I počasie sa držalo pomerne statočne a katastrofické scenáre meteorológov sa našťastie nepotvrdili. Monika a Eliška vyzerali v rozcvičke veľmi dobre a mne sa od nervozity začali potiť dlane. Preteky stáli zato a aj keď to ešte ani zďaleka nebolo technicky podľa môjho gusta, dievčatá predvádzali výkony, na ktoré sa dalo pozerať a oko fajnšmekra si mohlo prísť na svoje. Som rád, že aspoň Monike sa podarilo skočiť limit, pretože ak by ho ani jedna neskočila, bolo by to k dievčatám nespravodlivé. Eliška mala najkrajšie pokusy tie, ktoré prešliapla, ale nechcem, aby to vyzeralo, že sa vyhováram, čo býva u niektorých našich skokaniek bežné. Jednoducho, keď chce byť dobrou skokankou, musí na vrcholnej súťaži skočiť osobák, inak to nejde. Eliška si ho síce skočila o 1 cm, ale na tú formu, ktorú mala, to bolo málo. Teraz nás čaká príjemné obdobie zúročenia natrénovaného. Účasť Moniky na MS a EYOFE jej určite pomôžu, aby si „privoňala“ k väčšej atletike. Skúsenosti, ktoré tam získa, budú pre jej budúcu športovú kariéru na nezaplatenie.