Monika Baňovičová zabehla na prekážkach 8,27s. To už je slušný čas. Na majstrovstvá sveta je limit 8,16s a to sú riadne tvrdé limity. Takže aj z tohto pohľadu je čas 8,27 veľmi slušný. A keď som sa s ňou a jej trénerom rozprával, tak bolo vidieť, že čakajú lepšie časy, pretože vidia v príprave ešte veľké rezervy. A ja im verím. Z jednoduchého dôvodu. Kvôli jej členkom. Má ich také rýchle, aké som zatiaľ u žiadneho svojho zverenca vo svojej trénerskej kariére nevidel.  Keď bola Monika v mládežníckom veku,  robili sa testy na lokometri a tam namerali Monike rýchlosť členkov pod 1 ms. Také členky sa nájdu málokedy. Má ich podľa mňa aj Viki Forster, aj keď neviem, či jej boli merané, ale je nad slnko jasnejšie, že sú neskutočne rýchle. Ja mám také svoje meranie rýchlosti členkov, ktoré používam viac ako 20 rokov. Mám natiahnuté švihadlo 15 cm nad zemou a atlét ho preskakuje znožmo na rýchlosť 20s. Monika ho preskočila 63x a to je taká rýchlosť, že som to ledva stíhal počítať. Dnes ak niekto preskočí u mňa cez 50x, tak sa radujem. Už 40x sú celkom slušné členky na túto dobu. Mám mladú šprintérku, Karen Grigelovú, ktorá je zatiaľ na úrovni 54x. A to som potešený, pretože viem, že sa to dá ešte tréningom vylepšiť. Nie veľa, ale 54 je na 15- ročnú dobrá štartovacia pozícia. Rýchlosť členkov je totiž vrodená a tréningom sa dá ovplyvniť len veľmi málo. Takže keď niekto začne na 40, na 55 sa už nedostane. A zabudnime na čísla cez 60. 

Takže si myslím, že rýchlosť členkov by u našich atlétov mala byť povinne meraná. A potom ak niekto robí šprinty a členky by nemal také, aby mohol dosahovať rýchle časy, bolo by vhodné, aby to vedel. A nech si ďalej šprintuje, ale s vedomím, že z neho pravý šprintér nebude a že sú tu ešte aj skoky, či behy na stredné trate. A tadiaľ by mohla viesť cesta. Aj z tohto dôvodu je dobré, že zväz presadzuje u mladších žiakov viacboje. Ja by som to posunul až do staršieho žiactva. Žiadna špecializácia. Aby boli pripravené tak, aby nemuseli baliť svoju kariéru v osemnástich len preto, že sa im tréner netrafil do špecializácia. Ale to by som chcel asi veľa. Ale bolo by to fér. Dnes udržujeme v deťoch, a často úmyselne, predstavy, že budú rýchle, aj keď je nad slnko jasnejšie, že to nepôjde. 

Ja som sa u Moniky tiež netrafil. Videl som v nej trojskokanku. Monika vedela skočiť aj z jednej aj z druhej nohy cez 13 metrov a skákala to ako bohyňa, pretože má v sebe neskutočný rytmus, ktorý vie využiť nielen v trojskoku ale aj na prekážkach. Bolo radosť na ňu pozerať a keď v Olomouci doskakovala druhý skok z 9 metrovej dosky takmer do piesku, tréneri nechápali. A to bolo z rýchlosti, techniky a švihu. Bez sily, pretože tá Monike chýbala, ale sila sa dá na rozdiel od rýchlosti členkov natrénovať. Ale samozrejme behala aj prekážky v mladosti a držala v hale žiacke a dorastenecké slovenské rekordy. 

Takže prekážky jej v dospelosti zjavne sadli. Ja verím, že ju niekedy uvidím aj v skokanskom sektore a že si tam odskočí, aby potešila srdcia trénerov skokanov, ale chápem, že jej rýchle, ale zraniteľné členky si musí šetriť ako oko v hlave. Takže jej a trénerovi Peťovi Bottlíkovi držím palce, aby sa im ich cesta do európskej a možno aj svetovej atletiky vydarila.

                               V.H