Jdi na obsah Jdi na menu

Prekliata lamačská zastávka!

3. 12. 2011

Prekliata lamačská zastávka!
Cesta do pekiel jest lemovaná zlatými tehlami! Čo je to za nezmysel? Žiadny nezmysel – holá skutočnosť! Svoju dnešnú lekciu som si ozaj zaslúžil – mal som totiž čestné a progresívne plány. Takže - dobre mi tak!
Dnes sme boli na pretekoch v atletickej hale Elán. Dvojica Tibor Horváth a Leo Cimerman, ktorá vstúpila do radov AC Malacky a patrí k oporám malackej bežeckej ekipy, zažila svoje prvé preteky v hale. O súťaži neskôr, teraz o tom, čo som nahryzol v úvode. Chlapci mohli v prípade priaznivých okolností stihnúť autobus z Bratislavy priamo do Sološnice. Odchádzal o štvrtej z autobusovej stanice. Nebolo to nereálne, svoju disciplínu (beh na 300 metrov) bežali o tretej, takže stihnúť ho mohli. Našťastie, ich disciplína oproti pôvodnému plánu nemeškala, chalani dobehali a mohlo sa ísť. Vymyslel som skvelý plán. Chlapcov som musel na autobus osobne odprevadiť, keďže som ich mal na starosti. Zo skúseností viem, že z Pasienkov sa človek skôr dopraví na Patrónku, ako na autobusovú stanicu. Navyše sme mali luxusný náskok. Išli sme teda autobusom mestskej hromadnej dopravy na Patrónku, kde je zastávka linkových autobusov. Tam mali chlapci nastúpiť na spoj do Sološnice a ja som mal prejsť niekoľko sto metrov na stanicu Železná studienka, kde som mal naskočiť do vlaku k ostatným členom výpravy, ktorí aj s Vladom Handlom nastupovali na hlavnej stanici.
Ten plán bol taký skvelý, že som ho musel proste nejako znehodnotiť. Na zastávke SAV sme stretli pána trénera Madu zo Slávie UK Bratislava. Ten mi navrhol, aby som svoj plán ešte vylepšil a chlapcov nechal, nech sa odvezú až do Lamača na zastávku Vrančovičova. Tam je aj zastávka linkových autobusov. Od Patrónky je vzdialená ešte pekných pár kilometrov, chlapci ušetria na cestovnom. „Jakub – veď ja tam tiež vystupujem. Chlapci si nastúpia na autobus tam. Ja na nich dohliadnem,“ vravel tréner Mada. Jasné, že som súhlasil. Na Patrónke som sa s nimi rozlúčil a kráčal v ústrety Železnej studienke. Oni pokračovali na Vrančovičovu. Mädlil som si ruky, aký je život skvelý, keď si dokážem všetko tak pekne zariadiť a keby boli všetci takí šikovní ako ja, vyzeralo by to u nás možno úplne inak. Z blažených pocitov ma zrazu vytrhlo hrozné tušenie. Do kelu, čo ak autobus na Vrančovičovej nezastavuje?  Chalani nesmú mať mobilné telefóny, „ústaváci“ si totiž cez ne vybavovali úteky. Zavolal som na informácie, aby som sa presvedčil, že autobus tam bude stáť. Ak by stál, tento článok by nemal význam. Čiže tam nestál. Moje plány sa začali rúcať – Leo a Tibor teraz budú stáť hodinu v Lamači, kým pôjde druhý autobus? Spoliehali sa na to, že som im povedal, že nastúpia na ten, na ktorý mali pôvodne ísť z Patrónky. Ten teraz okolo nich prejde a to bude všetko. Zavolať im nemôžem. Jediné, čo môžem spraviť, je nastúpiť na autobus MHD a odviezť sa za nimi na Vrančovičovu, aby som im oznámil, že autobus im tam nestojí a inštruoval ich, na aký spoj majú teda ísť. Tým pádom som však zrejme nestíhal vlak. Ďalší mi pôjde až za dve hodiny. Vonku pršalo, tenisky som mal premáčané a oziabalo ma. Blbec! Načo si komplikujem situáciu? Ak by Leo s Tiborom nastúpili na Patrónke, bolo by všetko vybavené a ja som mohol bez nervov ísť na vlak. Takto? Škoda rečí. Nastúpil som na autobus MHD do Lamača a viezol sa na Vrančovičovu. Pozeral som na hodinky. Stále som mal dvadsať minút do odchodu vlaku zo stanice v Lamači. To by sa stihnúť dalo. Tým dvom len oznámim, že za hodinu im pôjde ďalší autobus, ale že v Rohožníku musia prestúpiť. Ospravedlním sa im, že som si neuvedomil, že v Lamači autobus nestojí a všetko bude OK. Dajako to prežijú. Len sa rýchlo dostať na Vrančovičovu. Cesta tam však trvala celú večnosť – autobus zastavoval všelikde (Pod násypom, Segnáre, Pridánky a bohviečo ešte...). Zhodou okolností boli odrazu zastávky na znamenie mimoriadne frekventované a cestujúcich v autobuse musel odstrašovať môj kyslý „ksicht“. Konečne Vrančovičova. Chlapci nikde! Na grafikone si všímam, že pred pár minútami tu zastavoval autobus do Rohožníka. Sú len dve možnosti – nastúpili naň alebo niekde zaliezli na pivo (v tom prípade by u nás dotrénovali, samozrejme). Volám Milanovi Habovi, ktorý ich normálne má na starosti. „Jakub žiadny strach – určite nastúpili.“ Verím tomu, obaja sú bystrí. Vlak z Lamača odchádza za desať minút. To už nemám šancu stihnúť vravím si. Aj tak to však skúsim. Snažím sa prebehnúť na druhú stranu a chytiť si autobus na železničnú stanicu v Lamači. Nejde to – áut je veľa a nechcú ma pustiť. Nemajú pochopenia pre moju situáciu. Autobus odchádza priamo pred mojím nosom. Vravím si – na stanicu je to kus – aj keby som bežal, nestihnem. Nastúpim na ďalší spoj MHD (o desať minút) a veziem sa na Patrónku s vedomím, že som prehral a môžem len skúsiť autobus z Patrónky do Malaciek. Zisťujem, že z Vrančovičovej na lamačskú stanicu je to autobusom ani nie dve minúty. To by som behom za tých desať minút azda stihol. Predtým ten autobus zo stanice v Lamači kľučkoval všelikde, teraz išiel priamo. To som ale predtým nevedel. Z autobusu som zazrel vlak, v ktorom sedeli aj naši. Práve odchádzal. Vystúpil som na Patrónke v nádeji, že hádam čoskoro pôjde nejaký autobus domov. Najbližší až za hodinu. Sakra!!!
Takže – čo sa vlastne stalo? Mal som dobrú myšlienku. Odprevadiť chlapcov, aby sa čo najdlhšie viezli v MHD, keďže lístok platil 90 minút a aby ušetrili na cestovnom do Sološnice. Pár šušňov, ale aspoň niečo. Výsledok? Chalani napokon až tak netrpeli, nastúpili na autobus do Rohožníka a viezli sa. V teple. Naši sa viezli vlakom do Malaciek. V teple. Ja som ešte hodinu krúžil okolo nástupiska na Patrónke. V zime. V daždi. Premočený. Rozčarovaný. Zúfalý. A pritom som chcel všetkým len dobre. Vrátane seba. Dobre mi tak!!!
Jakub Valachovič

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

college essays writing services w706oy

(EugeneVep, 5. 4. 2023 2:58)


Beneficial postings. Kudos.
writing short essays https://essaywriting4you.com phd dissertation or thesis https://essaywriting4you.com