Upršaná a riadne zamračená Ostrava nás vo štvrtok privítala hromami a bleskami a to takými, že pani Štukovej sa okamžite stratil úsmev z tváre. Nato sa spustil lejak práve vtedy, keď sme kráčali z parkoviska na štadión. Bol tak výdatný, že ani zrýchlený bežecký presun nám nejako výrazne pred premoknutím nepomohol. So Štukovcami som sa totiž dostal vo štvrtok do Ostravy, aby som si pozrel Sandrin beh a vychutnal si atmosféru majstrovstiev Európy do 23 rokov. Búrka isto odradila veľa potencionálnych divákov, ale preteky i keď s malým prerušením sa rozbehli na plné obrátky. Krytá tribúna však bola zaplnená a pretekári mali celkom dobrú divácku kulisu. Aspoň na prvý deň a ohľadom na klimatické podmienky. Dúfam, že sa to bude zo dňa na deň zlepšovať, pretože organizátori by si lepšie počasie určite zaslúžili. Sandra utekala o 18,45 hod. a počasie sa vtedy už umúdrilo. Beh som spolu s jej  rodičmi očakával v napätí, pretože aj keď jej čas ju nepredurčoval, aby atakovala popredné umiestnenia, predsa len časy sú jedna vec a preteky druhá. Bohužiaľ Sandre sa tento beh nevydaril a sklamanie bolo vidieť nielen v jej tvári, ale i v tvárach rodičov. Sandra má však len 20 rokov a v tomto veku by jej kariéra mala začať. Mládežnícke roky má za sebou a ak by chcela v dospelej atletike niečo dokázať, môže sa do toho pustiť. Tu však už ide do tuhého a treba pre šport obetovať maximum. Mňa okrem 400-ky zaujala aj kvalifikácia trojskokaniek. Súťaž síce prebiehala pod tribúnou, na ktorú mali prístup len tréneri a pretekári, ale s pomocou oficiálneho trénera výpravy Kamila Nosiana som tento problém zvládol aj napriek prísnym usporiadateľom. Dievčatá toho v trojskoku hlavne po technickej stránke veľa neukázali, prevažovali silové typy nad švihovými a to nie je moja parketa. Všimol som si tiež kvalifikáciu oštepárok, kde sa mi zasa dievčatá veľmi páčili, pretože im to z rúk lietalo jedna radosť. V oštepe nie je sila dominantná ako v iných vrhoch a to je mi na tejto disciplíne najsympatickejšie.

ME sú v plnom prúde a ja sledujem dianie už len z televíznej obrazovky. To už ani zďaleka nie je také zaujímavé, ako to bolo naživo. Predsa len atmosféru na štadióne a v zákulisí žiadna televízia nemôže preniesť v tej pravej podobe. Na jednej strane radosť pretekárov a trénerov, na druhej strane sklamania. To všetko sa na tribúnach mieša v jednom veľkom medzinárodnom divadle. A keď to sledujete, vtedy si uvedomíte, že šport je pekný nielen kvôli výsledkom, ale aj kvôli  atmosfére, ktorú tieto veľké medzinárodné podujatia vytvárajú. A možno preto je dobré, že na vrcholné mládežnícke podujatia posielame i atlétov, ktorí obsadzujú posledné priečky. Aby si zvykli. Na majstrovstvách sveta do 17 rokov povedal jeden náš slovenský atlét, že nech už je na majstrovstvách kraja, kde sa cíti ako atlét. Až sa budú naši atléti cítiť doma na majstrovstvách sveta a Európy, potom to bude v poriadku. Ale to je pred nami ešte dlhá cesta. Ja som rád, že z nášho klubu sa čoraz viac atlétov zatiaľ iba zúčastňuje na vrcholných podujatiach. Možno sa tam časom udomácnia a prídu i adekvátne umiestnenia. Ale to bude práce ako na kostole. Kto však preto nechce urobiť maximum, nech si radšej preteká na tých majstrovstvách kraja. Byť medzi slepými jednookým kráľom, má tiež svoje (pre mňa nepochopiteľné) čaro.

 

                                     Vladimír Handl