To, že dievčatá nie sú ktovieako naladené bolo vidieť už na začiatku. Veľké mlčanie počas prechádzky ma rozčuľovalo a po chvíli som sa odpútal a nechal kvarteto približne sto metrov za sebou. Ja sám som si hvízdal a spieval, nie práve pre optimálnu náladu, ale aby som plašil medvede. Na cestičkách upozorňujú tabuľami na zvýšený pohyb týchto zvierat a tak som bol opatrný. Postupovali sme po zelenej zo Štrbského Plesa v smere na Tri studničky. Chodník sa kľukatil nehostinným terénom, ktorý bol kedysi súvislým lesom. Po ničivej víchrici zostalo stáť niekoľko osamelých smrekov, ktoré už medzičasom napadol kôrovec a tak stoja suché a dokresľujú zvláštnu atmosféru údolia. Všade je vysoká tráva, z ktorej ako náhrobné kamene trčia korene a polámané kmene. Navyše len pár metrov pod nami sa tiahne príjazdová cesta na Štrbské Pleso, takže tento chodník som ja osobne považoval za nudný.
Ocenil som preto, keď sme sa dostali na rázcestie, kde sme mali odbočiť na modrú, ktorá nás mala doviesť na Tatranskú magistrálu k Jamskému plesu. Išlo sa bez prestávky do kopca a nespokojnosť dievčat sa prejavovala každým krokom. Každých päť minút som opakoval, že už tam budeme, ale baby mi to mali za zlé, že ich ťahám za nos a tak som radšej mlčal. Keď sme prišli na magistrálu, odfotil som zdecimované tváre šprintérok a skokaniek, dal im do ruky fotoaparát a poslal ich po magistrále späť do hotela.
Ja sám som práve v tej chvíli začínal svoje dobrodružstvo. Tento názov celkom sedí, keďže som poznal svoju trasu len ako sériu čiar na mape, no v skutočnosti som nevedel, čo ma čaká. Okolo Jamského plesa som sa rútil dolu kopcom smerom na Tri studničky. Cesta viedla chvíľu lesom, no po pár minútach som sa opäť dostal na rumovisko po víchrici. V ceste bolo badať stopy po ťažkých mechanizmoch, ktoré stadiaľto odvážali popadané drevo. Tri studničky sú niečo ako salaš, malá chatová oblasť. Pri odbočke na modrú je prameň, ktorý mi padol mimoriadne vhod. Odtiaľto sa pokračuje na Sedlo pod Grúnikom a Kôprovú dolinu. Tú som chcel vidieť, keďže spolu s Tichou dolinou najviac rezonovala v správach ohľadom sporu lesoochranárov s lesníkmi pre popadané drevo. A politici na čele s našim nešťastným premiérom opisovali tieto oblasti sťa mesačnú krajinu, ktorá stratila akékoľvek čaro. No Fico si pri svojej zadubenosti neuvedomuje, že príroda sa mení a popadané drevo je jeho normálnou súčasťou. Brniaci tu v Tatrách mi vraveli, že v Moravskom krase nechávajú kmene stromov ležať tak a človek ich pri svojej prechádzke prekračuje, čo zvyšuje atraktivitu pochodu. U nás videli papaláši ležať kubíky užitočnej suroviny a na pomoc si prizvali malinkého chrobáčika kôrovca, ktorý vraj v mŕtvom dreve prežíva a následne napadá zdravé stromy. Čestne hlásim, že Kôprova dolina má stále svoje čaro a oplatí sa sem prísť na tréning alebo turistiku.
Zaujímavá zastávka v mojom putovaní sa schovávala len cca sto metrov od cesty – Kmeťov vodopád. Upozorňovala naň tabuľa so šípkou. Vystúpil som tých pár metrov a pozrel sa na vodu rútiacu sa skalným masívom. Pravda, nie je to taký úchvatný výjav ako vodopád Skok, na ktorom sme boli v stredu, ale atrakcia to rozhodne je. Navyše je schovaný v lese, takže človek ho zbadá až na poslednú chvíľu, čo dodáva tajomno pri jeho hľadaní. Od vodopádu sa už profil výrazne dvíha a začína sa náročná práca. Po troch kilometroch som pribehol k Rázcestiu pod Hlinskou, odkiaľ sa rozvetvujú cesty do sedla Závory (zelená) a na do Temnosmrečianskej doliny (červená). Aj keď by to bolo isto zaujímavé, prejsť tieto trate, vedel som, že najťažšiu časť mám stále pred sebou a tak som pokračoval po modrej. Čoskoro sa za mnou les zavrel a ja som sa dostal do kosodrevinového pásma. Prvý raz sa mi pred očami zabelel sneh, zachytený na výhonkoch zakrpatených borovíc. Každých sto metrov ho bolo viac až napokon súvislo pokrýval krajinu, po ktorej som teraz bežal. Stúpanie už bolo náročné a tak som striedal beh so svižnou chôdzou. Na mnohých miestach som nemal na výber, keďže kamene boli vplyvom snehu klzké a zraniť sa tu by znamenalo veľké komplikácie.
Nadmorská výška už sa pomaly blížila k dvom tisícom. Cestičku omýval Hlinský potok. Na jednom mieste som zbadal otlačky kopýtok v snehu a povedal som si, že by som možno mohol naďabiť na kamzíky, ktoré som zatiaľ jakživ nevidel (naživo). A veru. Odrazu som pred sebou uvidel celé stádo týchto zvierat, ako šikovnými skokmi prekonávajú potok a mieria do vyšších údolí. Tam sa zastavili a zvedavo na mňa pozerali. Boli dokonca také sebaisté, že sa začali pásť a len dvaja samci zo mňa nespúšťali zrak. Odfotil som si ich iba na mobilný telefón (pokúsim sa fotky dostať aj na náš web, ale nie som príliš technicky zručný). Keby som nevedel, že sú to kamzíky, pomyslel by som si, že sa len stádo kôz zatúlalo riadne vysoko. Podľa turistického sprievodcu je kamzík plaché zviera a len občas sa človeku ukáže. Ja som si ich obzeral na vzdialenosť necelých sto metrov a oni mňa tiež. Po nebojácnej srnke, ktorú sme včera videli na Štrbskom plese, sa ukazuje, že tatranské zvieratá si privykli na turistov.
Výstup do Vyšného Kôprovského sedla, v ktorom som bol už v utorok, bol najťažšou výzvou dňa. Zima, sneh, vlhkosť a nekonečné stúpanie sa kruto pohrávali s mojou psychikou. Keď som konečne zbadal striešku turistického ukazovateľa, ucítil som, že mi na chrbte narástli krídla. Stadiaľto už pôjdem len dole, k Hincovmu, Popradskému a napokon k Štrbskému plesu. Opatrnosť však bola na mieste, kamene sa kĺzali a dolu svahom hrozilo nebezpečenstvo viac ako predtým. Do cieľa som sa dostal približne o pol štvrtej. Najedol som sa a vyrazil trénovať s Monikou a Maťou. Eliška bola unavená a zostala na izbe, rovnako tak Veronika.
Monika si spravila niekoľko sérií odrazov do kopca a potom sme išli do posilňovne ktorá v nehostinnom počasí je plná k prasknutiu. Najkrajší pocit som potom cítil v saune, kde sa prekvapivo opäť striedalo minimum ľudí a tak som si prišiel na svoje. Večer vraj bola nejaká zábava tu obďaleč, ale ja, Monika a Eliška sme nemali na nejaké tancovanie ani pomyslenia. Neviem ako Veronika a Maťa. Zaspával som za zvuku príšerného kvílenia tenistky Azarenkovej, ktorá hrala v Istanbule na Turnaji majstrov proti Číňanke Li Na. Dnes sme sa prebudili do sychravého rána a na túru nepôjdeme. Budeme však praktizovať nejaké odrazy, členky a ja osobne si možno porobím sériu výbehov na Solisko. Poobede by sme chceli hrať nejaké loptové hry a večer si možno zvolíme bazén miesto sauny. Majte sa tam dole!
Dnešné vrcholy: Jambrichovo rázcestie (1220) – Rázcestie pri Jamskom plese (1448) – Tri studničky (1410) – Rázcestie pod Grúnikom (1104) – Kmeťov vodopád (cca 1200) – Rázcestie pod Hlinskou (1411) – Vyšné Kôprovské sedlo (2180) – Veľké Hincovo pleso (1946) – Rázcestie nad Žabím potokom (1620) – Popradské pleso (1500).
Kilometráž: Dievčatá do 13 kilometrov, ja cez 34 .
Jakub Valachovič
