Paradoxy dnešnej doby v atletike

Môže priniesť dnešná doba niečo pozitívne do športu, konkrétne do atletiky? Podľa mňa môže. Znie to čudne, ale vysvetlím. 

V slovenskej atletike hrajú prím momentálne žiacke a dorastenecké kategórie. Juniorov máme ako šafránu, o dospelých sa v podstate až na pár jednotlivcov hovoriť nedá. A to nehovorím hanlivo, len vysvetľujem pre neznalých veci, že v atletickom pyramídovom systéme ide o to, aby sme z veľkého počtu žiakov dotiahli na olympiádu pár jednotlivcov. To by mal byť cieľ. O tom sa asi nemusíme sporiť. Vo futbale budú naháňať loptu tisíce dospelých na rôznych úrovniach. V atletike je nepredstaviteľné, aby v štvrtej lige skákalo 15 dospelých do diaľky 480m. Jednoducho atletika je individuálny šport a asi vždy bude.  Síce ľudia teraz behajú vo veľkom, ale s atletikou ako takou to nemá nič spoločné. 

Ale vrátim sa k meritu veci. Ak máme z toho množstva žiakov vychovať pár olympionikov, nuž zákonite ich musíme šetriť a nehnať sa za výsledkami. A tu je kameň úrazu v našom systéme. Tréneri chcú mať výsledky medzi žiakmi, pretože ďalej ich trénerské schopnosti nesiahajú. Nuž tak siahnu po prostriedkoch, ktoré im zaručia výsledky u žiakov, ale ktoré logicky zabránia tým žiakom v dospelosti dosiahnuť špičkové výsledky. Hovorí sa tomu predčasná špecializácia.  

A čo s tým má spoločné covid? Znalí veci už isto vedia, kam mierim. Nuž, zhruba pred rokom v začiatkoch korony sme boli všetci vyhnaní z telocviční, hál a ihrísk do prírody. Tam sa tá špecializácia robí pomerne ťažšie a ak má tréner čo i len trocha rozumu, mohol si tréningy viesť tak, aby jeho zverenci nedosahovali výsledky už v lete, pretože nebolo jasné, či nejaká letná sezóna bude, ale mohol systematicky budovať rozvoj zručností, ktoré dieťa pre svoj rast výkonnosti potrebuje a ktoré sa často pri tréningoch opomíňajú. Potom prišla letná sezóna, bola aká bola, tam už toho človek veľa nenatrénuje a potom hup do druhej vlny korony. Zase podobný scenár, šup do prírody a tento stav trvá doteraz. Dokonca aj halová sezóna sa ruší, takže aj teraz musia tréneri držať na uzde svoje vášne a môžu trénovať v pohode, aby sa pripravili na leto. Ale ani to nie je isté, či nejaká letná sezóna bude, pretože dnes nie je isté nič, takže tréner mládeže má pred sebou krásne obdobie, keď môže v pokoji trénovať systematicky, bez toho, aby myslel na nejaké body, ktoré mu zaručia peniaze, či na splnenie limitov do ZPM, pretože podľa našej logiky, kto nie je v Zväzovej príprave mládeže, nie je atlét a samozrejme odpadá aj nezmyselné naháňanie medailí, pretože medaila sú body a body sú peniaze.  Nuž, vďaka korone sa dostávame do fázy nenaháňania sa za výsledkami, ale skôr do fázy systematického budovania základu, ktorý pretekárovi umožní, aby sa po korone vrátil do pretekania v plnej sile, nezničený a o dva roky starší. Pre trénera v podstate raj. A ten, kto to nevyužije, je hlupák, ktorý by mal vrátiť licenciu. /Bez obáv, žiadne licencie nie sú/. A verím, že tieto dva roky pomôžu hlavne tým 14-15-ročným v budúcnosti dosahovať kvalitnejšie výkony. Aj vďaka korone. To sú tie paradoxy.

Takže aj takto by sme sa mohli pozrieť z atletického pohľadu mládežníckeho trénera na toto pomerne smutné obdobie. Tak hor sa do roboty, lesy čakajú. /Nám Záhorákom zakázali aj do tých našich lesov vstup, takž  to len improvizáciu znásobuje. A zase platí to staré známe - múdrych to posilní, hlúpi padnú na hubu-.

 Atletike zdar!