V minulom článku som sa trochu kriticky obul do slovenskej mládežníckej atletiky a článok mal na pomery našich stránok  nebývalú odozvu.  Som rád, že kritika v atletickom hnutí stále rezonuje a apatia zatiaľ nemá medzi atlétmi miesto.  Na konci minulého článku som písal, že samostatnou kapitolou  našej atletiky  sú mládežnícki tréneri. Nedocenení, podceňovaní, finančne podhodnotení, ale pracujúci  s celým srdcom, často na hranici svojich možností, vyhľadávajúc talenty s obrovskou zanietenosťou, ktorá drží našu atletiku nad vodou a ktorá spôsobuje to, že slovenská atletika si drží pomerne slušné postavenie v slovenskej hierarchii športov.  A potom sa to niekde láme a my si tiež lámeme hlavu, ako je to možné, že prechod do kategórie medzi dospelých väčšina atlétov nezvláda.

Aj v našom klube si nad tým lámeme hlavu už dlhé roky.  Vychovávame mládežníckych reprezentantov ako na bežiacom páse, zúčastňujeme sa každoročne na MS či ME v mládežníckych kategóriách a keď už si myslíme, že by z toho mohlo niečo byť, odídu od nás do lepších podmienok (?) a ich hviezda zapadne.  A samozrejme vina sa hádže na nás, že sme niekde v ôsmich, desiatich či 17-tich rokoch spravili chybu, ktorá je tak zásadná, že sa s tým nedá už nič robiť. Tieto isté skúsenosti majú aj iní mládežnícki tréneri, takže aspoň nám to pomôže v tom, že sa necítime tupci len my.  Píšem to preto, že práve zažívame situáciu, ktorá nám nie je za tie roky neznáma. Naša najlepšia atlétka Monika Baňovičová sa rozhodla ukončiť s nami spoluprácu, začala študovať na FTVŠ, prestupuje do Slávie UK a mení trénera. Na tom by nebolo nič prekvapujúce, na to sme zvyknutí, len by som sa nechcel dočkať jedného a to klasického obviňovania, že zase sme spravili chyby, ktoré sa nedajú napraviť, že Monika má také nedostatky zásadného charakteru, ktoré jej budú brániť dosiahnuť výkony, s ktorými by sa mohla presadiť, keď už nie vo svete, tak aspoň v Európe.  Bol by som rád, keby sa toto pravidlo nepotvrdilo u Moniky, pretože jej u nás všetci v klube z celého srdca prajeme, aby sa jej darilo a aby sme mohli byť na ňu hrdí.  Možno bude jedna z tých mála atlétok, ktorej sa to podarí. Pretože, povedzme si pravdu, my, mládežnícki tréneri z praxe, nemáme veľmi radi tých vysokoškolských teoretikov, ktorí na nás tiež pozerajú z vrchu a majú pocit, že zjedli všetku múdrosť sveta.  Pretože teória je síce potrebná, ale bolo by treba, aby bola aj aplikovaná do praxe a priniesla konečne nejaké reálne výsledky. Inak sa tie nožnice medzi teoretikmi a praktikmi budú čoraz viac rozširovať.  My zdola voláme po školeniach, chceme sa vzdelávať a kto iný by nás mal vzdelávať, než tí na vysokých školách. Ale ako im máme veriť, že tomu rozumejú, keď nikoho netrénujú. Nech sa potom nečudujú, že im až tak neveríme.  Dúfam, že Monika bude jedna z tých atlétok, ktorú aj vďaka štúdiu na FTVŠ čaká úspešná atletická kariéra.  A my jej v tom podáme pomocnú ruku, ako najlepšie budeme vedieť.  Monika patrila a ešte patrí medzi najväčšie talenty slovenskej atletiky. Jej členok s rýchlosťou  96 milisekúnd sa len tak ľahko na Slovensku nenájde. A Monika je ochotná spraviť pre úspech maximum. Sám som zvedavý, ako jej  anabáza bude pokračovať.  Jej spolupútnička od malička Eliška Chvílová ostáva u nás a bude zaujímavé sledovať, či v našich vidieckych podmienkach /ktoré nie sú až tak na zahodenie/ bude držať s Monikou krok. 

                                 V.Handl