Dovoľte mi vážení priaznivci atletiky, aby som sa v tento prvý novoročný deň trocha zamyslel. Čo sa nám podarilo, ale i nepodarilo v minulom roku. Na prvom mieste by som spomenul tartanovú dráhu. Z môjho pohľadu je to prelom v histórii AC, ktorý by mohol posunúť našu atletiku výrazne ďalej. Keď si predstavím, že by sme mali trénovať na starom ovále, tak sa až strasiem. Jeden múdry tréner povedal, že šprintér nemôže vyrásť nikde inde, než na tartane. S tým by som až tak úplne nesúhlasil, pretože, keď nebol tartan i na škváre behali šprintéri za 10 sekúnd, ale vo veľkej miere je to pravda. Hlavne v dnešnej dobe, keď sú všetci vedení k pohodlnosti a lenivosti a len málo ľudí je schopných pre úspech v športe obetovať maximum. Tu by som plynulo nadviazal na tému, ktorá hýbe takmer celým športovým svetom na Slovensku a to, že deťom sa už nechce športovať. Nuž je to pravda iba ak to považujeme za A, ale dôležité je povedať i to B. Samozrejme, že sa im nechce trénovať, keď nemajú trénerov. A dnes nechce nikto robiť trénera, keď za to nemá peniaze. A peniaze im za to nikto nedá, pretože na Slovensku je to jednoducho tak. Potom existuje ešte jedna možnosť a to je tá, ktorú sme si zvolili v našom klube. Tvrdo trénovať, nepozerať na peniaze, a keď prídu výsledky, možno prídu i peniaze. Ale treba čakať. A tak čakáme a čakáme a ....čakáme. Už sa nám i niektorí smejú, nadávajú nám do fanatikov, zľahčujú naše výsledky tým, že na Slovensku je malá konkurencia, tvrdia, že sa ženieme krvopotne za výsledkami. Ale načo by sme to robili, keď z toho nič nemáme. Robíme to preto, že je to náš štýl života, že nás to baví a potom to baví i našich zverencov. Možno by si naši tréneri v AC, ktorí sú učitelia a až potom tréneri, mohli svoje odučiť a potom si nájsť druhú robotu a zarábať. Ale oni chcú trénovať aj za cenu, že vychádzajú na smiech. Má to ale druhú stránku, ktorá stojí za to. A tou je vnútorné uspokojenie, že robia niečo, čo má zmysel. Že za nimi ostane kus práce, ktorá sa nezmazateľne zapíše do histórie malackého športu. A možno nielen do malackého. Malacké pohľady je server, ktorý sa zaoberá aj históriou Malaciek. Možno o 50 rokov sa tam naše deti či vnúčatá dočítajú o svojich otcoch a dedoch, ktorí nechali dušu na atletickej dráhe a budú na nich hrdí. A oni sa v tej truhle prehodia na druhú stranu a slastne zakrochkajú. A tí vo vedľajších truhlách im budú závidieť. Možno si poviete, že život sa žije teraz a nie v budúcnosti. Ale ja si myslím, že je to iba polovičná pravda. Život sa žije pre dnešok aj pre zajtrajšok. A za to my nemôžeme, že na Slovensku sa stalo módou žiť len pre dnešok. A pre tých, čo žijú len pre dnešok, mám jeden odkaz – tak vám treba! Každý si je strojcom svojho osudu.

     Ale poďme radšej k atletike. Na Slovensku poznám veľa trénerov, ktorí rozmýšľajú v podobnom duchu, ale nemajú silu zmeniť zabehané pravidlá, ktoré sa po rozpade Československa tak zakorenili v slovenskej atletike, že nieto sekery, ktorá by si s nimi poradila. Tým želám, aby sa nedali odradiť a robili si svoju prácu poctivo ďalej. Predsa raz musí prísť čas, kedy si ľudia všimnú poctivú prácu. Alebo nemusí, ale to je riziko povolania.

Ďalej želám všetkým atlétom, aby sa atletika na Slovensku postupne zmenila z role Popolušky, na ktorú sme ju chtiac - nechtiac odsúdili, keď už nie na kráľovnú, tak aspoň na dvornú dámu slovenského športu. Želám bratislavskej atletike, aby ešte dlho ostal v prevádzke tartan na Interi a hala Elán. Možno  v tom tým prítomňákom /prítomňák – človek žijúci len pre prítomnosť/ nezabránime, ale bude dôležité aspoň bojovať, aby si nemysleli, že svet je pre nich gombička. A želám Atletickému klubu AC Malacky, aby využil nový tartan čo najlepšie a aby šíril dobré meno malackej atletiky po všetkých kútoch Slovenska, Európy a sveta.

      A keď sa dožijem takej sedemdesiatky a ako bohatý čiperný slovenský dôchodca sa vyberiem každý rok na dovolenku do nejakej tej svetovej destinácie /destinácia – mne neznáme slovo, ktoré často používam/ a navštívim tam atletický štadión a niekto sa ma opýta - Where are you from ? -  a ja odpoviem, že z Malaciek a dotyčný s obdivom zapíska – I know,  AC Malacky! A ja hrdo odpoviem – Yes a ukážem na tartan, či si môžem zabehať. A on mi odpovie – samozrejme pane, bude nám cťou!