Posledný deň MS juniorov v americkom Eugene bol dôstojnou rozlúčkou s týmto šampionátom, ktorý priniesol celý rad vynikajúcich výsledkov. Žiadnemu zo slovenských  pretekárov sa síce nepodarilo prebojovať sa do finále, ale samotná účasť na tomto šampionáte je pre atlétov veľkou motiváciou do ďalšieho tréningu. Aby sme sa vracali z takýchto podujatí s finálovými umiestneniami a možno aj s nejakou tou medailou, tak to bude chcieť ešte veľa systematickej práce, ktorá čaká na celú slovenskú mládežnícku atletiku. Česi sa vracajú domov s dvoma zlatými a jednou striebornou medailou a ešte so zopár finálovými umiestneniami, napriek tomu nespokojnosť so systémom ich mládežníckej atletiky z nich priam sršala. A to sú o veľký krok pred nami! Z každého takéhoto veľkého podujatia by sme si mali zobrať čo najviac ponaučenia a premietnuť to do praxe. Ak sa tak neudeje, naša mládežnícka atletika bude ďalej stagnovať a vlak nám bude neustále utekať.  Štadión sa počas piatich dní hemžil obrovskými talentami, ktorí boli technicky na výbornej úrovni a ktorí prišli v deň svojej disciplíny na plochu  skvelo pripravení. Svetelná tabuľa signalizovala každú chvíľu množstvo osobných, národných či kontinentálnych rekordov. A zážitkom bolo sledovať prácu pretekárov a trénerov aj na tréningovom štadióne. Čínski skokani do diaľky tvrdo makali pár dní pred svojou disciplínou a v súťaži dosiahli výkony na úrovni ôsmych metrov. Víťazná trojskokanka francúzska pretekárka Diallo skočila 14,40m a tri dni pred súťažou trénovala dvojfázovo, pričom mastila techniku doobeda aj poobede. Koučoval ju slávny trojskokan Teddy Tamgho, ktorý ju vôbec nešetril.  Nechcem tvrdiť, že všetci títo pretekári sa presadia aj medzi dospelými. Veľké množstvo z nich padne na úkor pretrénovania, vybitia batérií, či zranenia. Niektorí tam boli len preto, aby ich krajina dosiahla dobré umiestnenie v klasifikácii národov. Dalo by sa povedať, že mnoho z nich slúžilo na jednorazové použitie, ale aj taká je svetová atletika. My tých talentov nemáme toľko, aby sme si mohli dovoliť s nimi plytvať, ale mali by sme naplno využiť potenciál tých, ktorých máme.

Majstrovstvá sveta sú teda definitívne za nami, usporiadatelia pripravili na záver spoločnú večeru pre všetkých účastníkov priamo na štadióne, ktorú zvládli na výbornú a večer k tomu pridali megapárty v miestnej všešportovej hale. Domáci sa na tieto majstrovstvá pripravili veľmi zodpovedne a všetko klapalo ako švajčiarske hodinky.

Nás už čakala len cesta domov, ktorá nám spôsobovala vrásky na čele. Autobusom 200 míľ do Portlandu, tam 4 hodiny čakania na lietadlový spoj do New Yorku, kde sme mali zase stráviť štyri hodiny čakaním na spoj do Viedne, kde nás mal čakať mikrobus, ktorý nás mal zaviezť do Bratislavy pred sídlo SAZ-u. Tam nás mali čakať Baňovičovci, ktorí by ukončili túto cestovateľskú tortúru cestou domov. Celkom nám táto cesta mala trvať 27 hodín.

Všetko však prebehlo hladko, bez žiadnych komplikácií a nebolo to vôbec tak hrozné, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Škoda, že sme mali v New Yorku len 4 hodiny času, pretože Manhattan sme videli len z letiskovej haly a Sochu slobody len z lietadla. Ak by bolo o dve hodiny viac času, stihli by sme sa zaviesť do centra Big Applu a pozrieť si ako pulzuje pupok sveta.

Dva týždne v USA nestačí na to, aby ste si o tejto krajine vytvorili nejaký reálny obraz, ale veľa vecí zmenilo môj pohľad na  krajinu, ktorá v našich končinách vyvoláva množstvo kontroverzných reakcií.

Dva týždne v mekke americkej atletiky so slovenskou výpravou ma obohatilo o ďalší vynikajúci atletický zážitok a získal som nové nezaplatiteľné skúsenosti. Len týmto spôsobom sa atléti aj tréneri môžu posunúť ďalej vo svojej práci.

Atletika je šport, kde sa človek pohybuje stále na hrane. Len malý krôčik vás delí od úspechu, či neúspechu. Milimetrový prešľap, či stotinový dobeh môžu rozhodnúť o smerovaní vašej ďalšej športovej kariéry. Ak nemá atlét oporu v klube, na zväze, v rodine a v škole, nemá šancu sa prebojovať medzi najlepších. A vytvoriť mu tie najlepšie podmienky pre úspešný výsledok, chce kopu práce, ktorá býva často nedocenená. Vedeli by o tom rozprávať nielen slovenskí tréneri. Ja len verím, že na Slovensku sa začína blýskať na lepšie časy a naša atletika sa dostane tam, kde si ju všetci, ktorí sa okolo nej pohybujeme, prajeme mať.

                                                                               V.Handl