Štrbské Pleso (24. 10. 2012). Dnešný report z Vysokých Tatier píšem takto neskoro, keďže cez deň je toho proste naozaj požehnane. Dievčatá dnes mali na programe (relatívne) jednoduchší deň, ja som si opäť siahol na ostré špice tatranských končiarov.

Vodopád Skok je len na skok od hotela FIS, kde sme ubytovaní. Dostať sa k tomuto majestátnemu miestu bol dopoludňajší cieľ pre dievčatá, ja som mal za úlohu pokračovať rovno po žltej značke až k Bystrému sedlu, kde sa cesta opäť stáča smerom k Štrbskému plesu.

Aj podľa turistického sprievodcu je vodopád Skok jedným z najkrajších v Tatrách, tak sa niet čo čudovať, že sme tam išli. Po včerajšej zaberačke na Veľké Hincovo pleso sme prakticky celú cestu volili pešiu turistiku. Predsa sme však postupovali celkom svižne a po prekonaní pásma lesov sa nám odkryl magický obraz. Nížina bola utopená v hmle a z tohto bieleho sveta vyčnievalo len zopár vyvýšených bodov v pozadí. Epická cesta pokračovala až k vodopádu, Monika dokonca stíhala so mnou ešte aj šaškovať, takže nálada bola fajn.

Ako prvá sa k vodnému závoju prepracovala Eliška. My sme prišli trochu neskôr, keďže dievčatá si našli na hranie spoločníčku, sučku Miu, ktorá si so sebou do hôr vzala ešte aj dve české turistky. Po povinnom fotení sa pri vodopáde som sa s babami rozlúčil a počal som vystupovať do kopca ponad „vodné dielo“. Z výšky som ešte zazrel dievčence, ako bežia naspäť tak, ako sme sa dohodli. Ja som pokračoval postupne k Plesu nad Skokom. Hoci som bežal, predsa som napredoval pomalšie, ako by som chcel. Cesty v Tatrách sú doslova vydláždené kameňmi, dá sa po nich behať, ale každý krok si vyžaduje maximálnu pozornosť.

A začalo kruté stúpanie do Bystrého sedla. V kamenných sutinách sa cesta chvíľami stráca pred očami. Čo mi však neuniklo bola kopa akéhosi šrotu medzi skalami, sotva dvadsať metrov od chodníka. Keďže som človek zvedavý, išiel som sa na ten neporiadok pozrieť. Tatry sú príliš vysoko na to, aby do nich niekto vyvážal na čierno odpad. Pozeral som na kopu železa a akýchsi doplnkov, akoby do auta. Potom mi svitlo, že som dávnejšie čítal o nehode vrtuľníka horskej služby, ktorý počas záchrannej akcie (tuším to bolo ešte v osemdesiatych rokoch, ale nie som si istý) nešťastne zachytil listom vrtule skalnú stenu a zrútil sa. Myslím, že neprežil nikto – piloti, záchranári, ani transportovaný turista. Netušil som, že je to tu, no fakt, že ide o pietne miesto potvrdzovali aj sviečky, symbolicky umiestnené pri ostatkoch helikoptéry. Pozeral som na to a vravel si, aký je živor pominuteľný. Pri pohľade na tiché a zlovestné štíty okolo som si predstavil, aký hrozivý pád to musel byť.

Čoskoro som pokračoval terénom, kde som beh musel už striedať s chôdzou. Pri samotnom prechode skalnou stenou Bystrého sedla (2314 m) sa tiahnu úzkym komínom aj reťaze. Potom sa človeku ukáže v plnej kráse Vyšné Wahlenbergovo pleso (2157), ku ktorému sa zbieha úzkym chodníkom. Chvíľami sa skalky drvia pod nátlakom chodidla, kĺže sa a v týchto miestach som musel byť maximálne opatrný. Po prekonaní exponovaného miesta som dobehol na rázcestie pod Soliskom, kde som bol aj s Monikou a Eliškou počas prvého dňa, následne som šibol po modrej k Chate pod Soliskom a po zjazdovke som dobehol do hotela. Treba dodať, že počasie, hoci zo začiatku zamračené, sa okolo dvanástej hodiny vyčasilo a tatranskú prírodu zohrievali teplé slnečné lúče. Bodaj by bolo pekne aj zajtra, čaká nás legendárny Kriváň.

Dnešné vrcholy: Skok (cca 1750 m) – Bystré sedlo (2314 m) – Rázcestie pod Soliskom (1710 m) – Chata pod Soliskom (1830 m).

Kilometráž: ja 15,5 km, dievčatá 7,6 km.

Po obede nasledoval odpočinok, ktorý najmä mne padol veľmi vhod. O pol štvrtej sme doklusali k menšiemu skokanskému mostíku, kde nás upútala trávnatá plocha, ktorú skokan využíva na ubrzdenie po vykonanom skoku. Pekne upravená, pokosená trávička, mierne do kopca. Ideálny terén na šprintérske rovinky a odrazy. Najmä Eliška mi pílila uši, že robíme málo odrazov, tak sa dnes dočkala. Najprv sme odbehali päť šprintérskych úsekov. Veronika a Maťa, naše dve spoločníčky v Tatrách, si miesto odrazov odbehli do posilňovne (odrazy robili aj včera, tak som im nechal voľnú ruku) a Monika s Eliškou sa potom pri skákaní bili medzi sebou, až to bolo dramatické. Na záver mala Eliška ďalší plodný nápad – vybehnúť v kuse železné schodisko pozdĺž ostrého svahu pod mostíkom. Zdola vyzerá hrôzostrašne, ale moja vlastná „dôležitosť“ mi nedala a schody som vybehol. Pôvodne som ich chcel len vybehnúť v „kuse“, ale neskôr ma prekvapilo, že to zvládla aj Eliška. Po nás išla behať aj skupina atlétov z Banskej Bystrice a naša bývala členka Claudia Hladíková vybehla schody len o štyri sekundy pomalšie ako ja, čo ma prekvapilo, hoci poznám jej vytrvalostné schopnosti. Ja som mal čas 1:20 min, ale dávam si záväzok, že sa budem chcieť dostať čo najviac k méte 1:10. Či je to len hlúpa predstava, sa ukáže neskôr. Do utorka mám ešte päť pokusov.

Jakub Valachovič