V nedeľu sme sa premiestnili do Eugene, kde v utorok začnú MS juniorov.  Akreditácia prebehla veľmi rýchlo, takisto ubytovanie a naša výprava sa stala oficiálnou súčasťou týchto majstrovstiev. Bývame na chodbe s fínskou reprezentáciou, ale v tomto Babylone národov sa stretávame na každom kroku niekedy až s exotickými zástupcami štátov, ktorí dotvárajú tento neuveriteľný kolorit  atletického mestečka.  Na poschodí pod nami je ubytovaná výprava Mozambiku a hneď vedľa Brazílčania.  Tí nezaprú svoj temperament, ale naši chlapci im neostanú nič dlžní.  Dievčatá sú trocha v strese, pretože majú spoločnú sprchu s Mozambičankami, ale aj to patrí k takýmto majstrovstvám.  Za Monikou Baňovičovou prišla rodina z Kaliforie. Cestovali osem hodín autom, takže si spravili na americké pomery taký malý výletík.  Žijú v Amerike už 30 rokov a na Slovensko sa dostanú len sporadicky, takže boli radi, že sa s Monikou môžu stretnúť u nich doma. Dianie na Slovensku však sledujú pozorne a nejako zvlášť nadšení z toho, čo sa u nás deje, neboli. Hovorili, že boli na Slovensku v roku 1999 a potom až minulý rok, ale za tých 14 rokov nejaké veľké pokroky nezaznamenali a sú z toho sklamaní.  Hovorili, že aj u nich politici kradnú, ale sú za to často trestaní, čo u nás zatiaľ nie je zvykom.

Dnes sme boli na tréningovom štadióne, ktorý je od našej ubytovne vzdialený 15 minút cesty autobusom.  Spoje chodia pravidelne a nie je problém sa tam dostať. Hlavný štadión je zatiaľ uzatvorený a dostaneme sa tam až dnes /pondelok/ poobede. Na tréningovom štadióne  bola hlava na hlave a odtrénovať všetko podľa plánu, tak to chce riadnu dávku trpezlivosti a potrebnej športovej drzosti. Našťastie v skokanských sektoroch problém nebol a bola radosť pozerať na čínskych skokanov do diaľky, čo tam predvádzali. Rýchli, ľahučkí a s dynamitom v členku.  Aj Tomáš Veszelka vyzeral dobre.  On si verí, na súťaž sa teší a tak to má byť. Monika Baňovičová má dnes poobede rozcvičku s  ľahkou činkou a som zvedavý, ako sa bude cítiť.  U všetkých členov výpravy sa 5 dní aklimatizácie začína pozitívne prejavovať a už sme nastavení na tento časový posun. Na tréningovej ploche sme stretli nášho kamaráta Fera Petroviča z Nitry, ktorý trénuje malajzských vrhačov. Prileteli len včera a to tak, že sme im cestu vôbec nezávideli. Osem hodín do Tokia, odtiaľ 12 hodín do San Francisca a potom ešte dve hodiny sem.  To naša cesta bola proti tomu jahoda.  V zhone pri nastupovaní do autobusu, som zahliadol nášho kamaráta z Chorvátska Ivicu, ktorý tu má svojich vrhačov. Chodíme spolu na sústredenia, takže sa dobre poznáme. Už sa naňho teším.  Svet je pomerne malý a ani tá Amerika sa mi už teraz nezdá tak ďaleko, ako tomu bolo pred pár týždňami.

Dnes otvorili aj hlavný atletický štadión a mohli sme si ísť prezrieť jednotlivé sektory. Trojskokanský a diaľkarsky sektor má jednu nevýhodu. Že sa bude skákať len na jednu stranu. Všetko je jednoducho pripravené na tento sektor, pretože na druhej strane nie sú tribúny a to by nebolo dôstojné takýchto pretekov.  Dnes však fúkal protivietor a ak sa do štvrtka neotočí, bude to veľmi nepríjemná súťaž. Toto je prvé negatívum týchto majstrovstiev, čo ma poriadne zaskočilo. Ale treba sa s tým vysporiadať, pretože všetky trojskokanky budú mať rovnaké podmienky.  Bude to jednoducho veteraná lotéria a to by na tak významnom podujatí nemalo byť.  Nevadí, aj keď mne osobne to vadí. Ale zatiaľ som sa nedostal ku slovu s usporiadateľmi. tak si to vynahrádzam aspoň tu. Zajtra to všetko začne a už sa veľmi tešíme.

                         V. Handl