Moje stretnutie s atletikou      

Volám sa Renáta Beňová a mám niečo medzi 30-40...

Čo mám spoločné s atletikou? Telesne nič moc, inak atletikou žije celá naša domácnosť. Prečo?

Preto, lebo môj syn, vtedy ešte Janko, Janíčko, potreboval niekde vybíjať svoju energiu a na normálnej ZŠ nemal na to vytvorené podmienky. Tak sme hľadali školu, kde sa viac športuje.

Našli sme!  ZŠ Záhorácka 95 v Malackách. Z vedenia nás poslali za p. Filipom alebo Handlom. Práve bol prítomný pán Filip v tzv. minitelocvični. Prvé stretnutie bolo pre mňa prekvapením! Privítal nás mladý, sympatický tréner.

Tak toto má byť tréner? Tento študent, ktorý určite nevie ani kričať, pomyslela som si!  /Peti, prepáč!/

Teraz už viem, že moje zdanie bolo klamné. Zobral si Janka na preskúšanie a vyhovel. Začal navštevovať túto školu a tým sa celý kolotoč rozbehol. Škola, tréningy, súťaže, sústredenia, úspechy i pády. Týmto všetkým sme začali žiť aj my rodičia. Využila som každú chvíľu, aby som mohla byť prítomná na pretekoch.

Aj na tých prvých v hale Elán. Všetko som si dôkladne prezerala, vnímala okolie. Nerozumela som tomu, prečo tí ostatní tréneri tak na svojich zverencov kričia a ten náš je ticho. Prečo?

No preto, lebo naši pretekári vedeli čo majú robiť a keď nevedeli, ich chyba, nedávali pozor na tréningu. Vychutnávala  som si súdržnosť klubu, keď si jeden druhému požičiavali tretry, tričká na štafetu, núkali sa jedlom, spoločne sa tešili i smútili (ale nie dlho).

 A keď som Martinke a Anetke utierala slzy z očí, ktoré plakali za lepším umiestnením alebo časom,  nakoniec som plakala spolu s nimi.

Tešila som sa, keď som  si to všetko mohla spätne pozrieť v telke, lebo, ak to bolo možné, snažila som sa všetko zaznamenať na kameru. Postupne som atletike začala tak trocha rozumieť.

Teším sa z toho, ak môžem byť pre tento klub niečím užitočná. Už len tým, že vediem kroniku. Je to časovo náročná práca, ale výsledok stojí za to. Bude k nahliadnutiu na tohtoročnom Atlétovi AC roka.

Už teraz viem, že sa chcem venovať deťom, ak nie ako učiteľka, tak ako vychovávateľka určite.

Vďaka ATLETIKE!