Zúčastnil som sa VZ SAZ-u. Vedenie Saz-u s predsedom Korčokom stojí na čele atletického hnutia už štyri roky, takže toto zhromaždenie bolo volebné.

      Pán Korčok protikandidáta nemal, takže sa len čakalo,  koľko hlasov dostane. Zhromaždenia sa zúčastnilo 97% nominovaných delegátov a to bol asi rekord v účasti za posledných 25 rokov.  Z 82 odovzdaných hlasov dostal kandidát na predsedu 76 hlasov a to svedčí o tom, že v atletickom hnutí vládne na Slovensku nevídaná jednota.  Je to pochopiteľné, pretože toto vedenie spravilo za 4 roky neuveriteľný kus roboty, atletika sa na Slovensku posúva dopredu míľovými krokmi.  Možno sú 4 roky málo na to, aby prišlo aj k systémovým zmenám, ktoré našu atletiku čakajú, ak sa budeme chcieť dopracovať k výraznejším výsledkom. Možno v tých hektických štyroch rokoch nebolo času na tieto zmeny, pretože bolo treba spraviť veľa inej roboty, pretože povedzme si otvorene, že toto vedenie prevzalo slovenskú atletiku vo veľmi zlom stave a robilo čo mohlo, aby ju postavilo na nohy. A za to im patrí vďaka.  Tú vďaku im delegáti vyjadrili skutočne nevídanou podporou a dali im silný mandát na ďalšie štyri roky.

Mne však trocha chýbali vízie do ďalšieho obdobia. A hlavne mi chýbali hlasy z pléna, ktorá by poukázali na to, čo treba spraviť, aby sme atletiku ešte viac nakopli. A myslím si, že aj staronové vedenie by privítalo každý rozumný nápad. Ja verím, že postupne sa atletické hnutie vzchopí a nenechá všetko len na vedenie, pretože ak nebudeme tlačiť na zmeny zdola,  nebudeme sa môcť sťažovať na to, že niečo nefunguje. Najhoršie je uspokojiť sa s daným stavom, pretože to je cesta do záhuby. A tých problémov nie je málo. Ja som v diskusii na jeden poukázal a z odozvy trénerov bolo zrejmé, že je to vážny problém, ktorý trápi nejedného trénera.

Mládežnícki tréneri to na Slovensku nemajú na ružiach ustlané.  Popri zamestnaní sa venujú svojmu koníčku a nezriedka dosahujú výsledky, na ktorých slovenská mládežnícka atletika stojí a padá. Pretože vychovať atléta od plienok až do reprezentácie stojí úsilie, ktoré si vie len málokto predstaviť. Byť s ním stále od jeho žiackych krôčikov až po takmer dospelosť nie je vôbec jednoduché. A potom príde deň, keď si zverenec zvolí iný smer a ich kroky sa rozídu. To je často pochopiteľné a niekedy aj nevyhnutné. Potiaľto by to bolo v poriadku. V poriadku však nie je ten proces, ktorý za týmto rozhodnutím nasleduje. Tréner, ktorý sa desať a viac rokov venuje jednému pretekárovi a pozná ho ako vlastné „boty“, by očakával určitú a podľa mňa nevyhnutnú kontinuitu v ďalšom atletickom živote zverenca.  A samozrejmé by bolo podanie ruky, poďakovanie sa nielen zo strany zverenca, ale aj zo strany budúceho trénera. Mali by si sadnúť, prebrať tréningový denník, prebrať slabiny či silné stránky pretekára a plynule nadviazať na predchádzajúci tréningový režim. To sa však na Slovensku nedeje a prichádza  k jednoduchému kradnutiu pretekárov, bez nadviazania na predchádzajúce smerovanie.  A čo je horšie, prvý tréner sa dozvie, samozrejme spoza chrbta, že nevie trénovať, že jeho zverenci majú už neodstrániteľné chyby, že ich nič nenaučil a podobné vyjadrenia, ktoré ho akurát tak môžu demotivovať v jeho aj tak neocenenej práci.

Som zvedavý, kto bude vychovávať ďalších reprezentantov, ak sa bude ku klubovým trénerom takto pristupovať.  Pretože nie každý má hrošiu kožu a dokáže sa cez takéto vzťahy preniesť. Z množstva negatívnych skúseností trénerov som zaznamenal aj jednu pozitívnu a to prestup Zuzky Ďurkechovej od trénera Piačka k trénerovi Poganymu. Tréneri sa dohodli, sadli si spolu, prekonzultovali doterajší spôsob prípravy a načrtli víziu do budúcnosti. Jedna lastovička však leto nerobí.

Veľa trénerov má opačné skúsenosti a sú z toho riadne rozladení. V mojom diskusnom príspevku som poukázal na tento problém a som zvedavý, či sa v týchto praktikách niečo zmení. Pretože už by bolo na čase.

Možno aj z toho pramení fakt, že v juniorskej kategórii sme mali na ME v roku 2013 11 pretekárov, v roku 2014 na MS 8 pretekárov, v roku 2015 na ME 9 pretekárov a v roku 2016 na MS len štyroch pretekárov. Tento klesajúci trend je znamením, že niekde je chyba a nezvládame prechod z dorasteneckej kategórie do juniorskej. Práve ten najdôležitejší zlom treba nejako systémovo riešiť a to by malo byť jednou z hlavných úloh staronového vedenia.

Ak budú mať mládežnícki tréneri pocit, že ich práca nie je ohodnotená a budú sa pravidelne dožívať horeopísaných sklamaní, ťažko sa dočkáme lepších výsledkov v juniorskej kategórii. Bude pre nich jednoduchšie dosahovať výsledky v doraste, pretože je to jednoduchšie, podobne hodnotené ako v junioroch a po sedemnástich ich už ďalšia kariéra zverencov nemusí zaujímať, pretože by sa mohli dozvedieť, že ich aj tak nič nenaučili. Tak to nasmerujú tak, aby z nich vydupali do 17 čo najviac a potom tie deti s atletikou končia. A v tomto vidím najväčšie nebezpečenstvo, ktoré hrozí našej mládežníckej atletike a preto je tento trend nutné čo najskôr zastaviť. 

                                       V.Handl