Na M – SR dospelých som sa po oba dni dostal iba náhodou vo funkcii poradcu a vodiča. A samozrejme ako predseda AC Malacky som bol zvedavý na výkony našich pretekárov. Takže som vnímal tieto preteky z nadhľadu ako priamo nezainteresovaný tréner. Keď som v sobotu prišiel, preteky boli už v plnom prúde a na štadióne to vrelo. Nie však vďaka výkonom, ale vďaka nespokojnosti trénerov, pretekárov a funkcionárov. Že má štadión len sedem dráh, nevyhovujúce sektory pre trojskok a skok do výšky a chýbajúci sektor pre skok o žrdi sa vedelo dopredu. Že bude počasie také, ako bolo, to sa ovplyvniť nedá. Usporiadateľ môže ovplyvniť organizáciu pretekov. A tu si dovolím povedať, že podľa mňa zvládli organizátori majstrovstvá veľmi dobre. Bolo radosť pozerať na jednotlivé sektory, ako boli upravené, i celkový vzhľad štadióna pôsobil krásne atleticky, moderátor bol taký, že už dlho som na atletike lepší komentár nepočul. Viem si predstaviť to obrovské množstvo práce, ktoré museli organizátori vykonať, aby zorganizovali preteky na takejto úrovni. Napriek tomu sa na ich hlavu sypala kritika zo všetkých strán. Myslím si, že vo väčšine prípadov neoprávnená. Že sa dajú predviesť kvalitné výkony i na tomto štadióne i v krajne nepriaznivých klimatických podmienkach predviedli diaľkarky J.Velďáková a R.Medgyesová. Pri ich súboji mohlo zaplesať srdce atletického fajnšmekra. Atletika na Slovensku nie je ani zďaleka na dne, ako sa o tom často píše. V Novom Meste som sa dva dni vôbec nenudil, pozrel som si viacero kvalitných výkonov, stretol som veľa zanietených trénerov, ktorí atletiku milujú a žijú s ňou. Samozrejme, že každý kritizuje všetko možné, nespokojnosť je veľká, ale stále je to atletika, ktorá si drží určitú úroveň i za tých otrasných podmienok, ktoré tento štát pre šport vytvára. Samozrejme, že by mohlo byť i lepšie, ale tu vidím chybu i v nás, tréneroch a funkcionároch. Nestačí len kritizovať, ale treba nápady, ktoré často v odborných kruhoch padajú, zaviesť do praxe.

Náš klub vybojoval dve zlaté, jednu striebornú a jednu bronzovú medailu. A. Štuková a J. Valachovič potvrdili, že sú vo svojich disciplínach na Slovensku jednotky. Náš tretí dospelák J. Beňa vybojoval v behu na 800m tretie miesto. I keď je náš klub zameraný hlavne na mládež, je potešiteľné, že sa nestrácame ani medzi dospelými. Aj keď udržať dospelých pri atletike je v súčasných podmienkach pre malý klub veľký problém. Systém slovenskej atletiky je dnes bohužiaľ nastavený tak, že druhý sled dospelých sa pomaly ale isto vytráca. A to je škoda. Tým pádom strácame potencionálnych rozhodcov, trénerov, či funkcionárov. Som zvedavý, akým spôsobom chce zväz tieto diery zaplátať. Tak ako sa hovorilo, že rodina je základnou bunkou štátu, tak oddiel by mal byť základnou bunkou SAZ-u. Ak si to na SAZ-e neuvedomia, stratia časom svoje opodstatnenie, pretože nebudú mať čo riadiť. Atletika nie je iba o mládeži a o pár výborných dospelých jednotlivcoch. Je radosť pozerať, ako v Čechách v druhej lige bojujú starší atléti o každý bodík. Potom si sadnú na pivo, rozoberú preteky a idú spokojne domov. Toto mi na Slovensku chýba. Viem, že nie je reálne sa u nás k niečomu takému dopracovať, ale ak by sme sa k niečomu podobnému časom dopracovali, sľubujem, že sa budem snažiť vytvoriť silné družstvo vyzretých atlétov a s radosťou privítame každého atléta, ktorý nám sľúbi, že po pretekoch nebude utekať domov, sadne si na pivo a guláš a povinne raz do roka sa zapojí do organizovania Memoriálu M. Škvaridla /varenie guláša, hrabanie doskočiska a iné príjemné veci/.