Londýn 4. augusta - Na 30. letných olympijských hrách sú už aj súťaže v atletike v plnom prúde a v našej pravidelnej rubrike Vám prinášame pohľad priamo na olympijský štadión kde sa odohrávali finálové disciplíny sedemboju žien, 100m žien, diaľky mužov a behu na 10 000m mužov.

Oslava britskej atletiky (4. augusta)

Náš posledný športový deň v Londýne sa začal návštevou známej londýnskej štvrte Notting Hill. Chceli sme vidieť najznámejší londýnsky trh, ktorý sa objavil vo filme s rovnomenným názvom. Presnejšie ide o trh na ulici Portobello road. Tu boli natáčané scény z filmu a dokonca sme našli a nafotili i tie známe dvere z domu H. Granta a kaviareň, kde na rohu oblial Juliu Roberts s kávou. Trh je ozaj taký ako je vidieť vo filme a má svoju neopakovateľnú atmosféru. Dostanete tu ozaj všetko od ovocia po starožitnosti. Celá štvrť Notting Hill je veľmi vychytená. Na tradičnom sobotnom trhu tu však začalo byť k obedu už dosť tesno, pretože je turistami veľmi vyhľadávaný. Tak sme zašli na obed. No a z Notting Hill sme už nasadli na metro priamo do stanice Stratford do olympijského parku.

Tam bolo samozrejme ešte rušnejšie. V olympijskom parku je viacejšportovísk a tak koncentrácia ľudí je značná. Príchod je organizovaný klasicky, ako v Pekingu, veľkou rozptylovou zónou. Od metra, ku vchodu Vás ženú obkľukami, aby nebol vytvorený na vstup veľký nápor. Na samotnej kontrole majú asi 200 vstupov s detektormi, čiže všetko šlo absolútne hladko, bez zastavenia. Vojaci a organizátori sú veľmi milí. V samotnom parku sa to neuveriteľne hemží návštevníkmi. Ľudia, ktorí odchádzajú zošportovísk a ľudia, ktorí prichádzajú vytvárajú obrovské mravenisko. Sú tu dva obrovské mekáče stále plné a veľký megastore olympic shop s radou okolo 300-400 metrov. Samotný olympijskyštadión je už na pohľad menší ako ten v Pekingu, ale i tak tvorí dominantu. Je riešený úplne inak ako jeho čínsky predchodca, ale to všetko bolo dobre vidieť v dokumente, ktorý pred hrami niekoľko krát šiel v tv. Štadión je zasadený do zeme a to čo vidíme zvonku je vlastne len druhé poschodie hľadiska. Je celé zmontované, nemážiadne zázemie pod hľadiskom, tak ako bol zámer staviteľov, aby sa dal po hrach zmontovať a ostala by len spodná časť pre cca 20 000ľudí. Tým, že je štadión celkovo menší a kapacita je pomerne vysoká (80 000), je poznačená aj kvalita a priestrannosť sedenia. Ale tie tri hodinky každý v pohode vydrží. Pravdou je, že načo stavaťmonstrózne diela, keď by potom nemali uplatnenie. Týmto spôsobom to organizátori vyriešili veľmi elegantne.

Keď sme sa usadili na svoje miesta, začala znieť obligátna olympijská pesnička od skupiny Muse. Nakoniec sa mi ta pesnička bude i veľmi páčiť :-). Budem ju mať asociovanú s olympiádou. Ale to už sa hľadisko zaplnilo a začalo sa pripravovať na dnešný program. Briti boli veľmi nabudení, v očakávaní istej zlatej od Jesicci. Program si nenechal ujsť ani premiér D. Cameron a princ William s manželkou Kate. Už od semifinálových behov na 400m prek. hľadisko vrelo pri každom britskom pretekárovi. Ale športovo fandilo aj ostatným. Vrchol samozrejme prišiel keď sa dostala na rad posledná disciplína sedembojárok. Keď sa na dráhe v poslednom behu ukázala Jessica Ennis, to už všetci stáli a oslavovali svoju hviezdu. A spôsob akým zabehla 800m bol impozantný. Nikdy som nezažil tak neuveriteľne hučať štadión a tíľudia ju hnali k tomu, že v tom behu a rovnako i v celej súťaži nenašla premožiteľku. Do toho prišli diaľkari a keďRutherford skočil 831 cm, ľudia už nevedeli čo so sebou. A nakoniec 10 000m mužov. Ako povedal domáci víťaz Farah, počas behu už bol unavený, ale keď ho ľudia povzbudzovali spôsobom, ktorý nikdy nezažil, našiel v sebe silu na víťazstvo.

V sobotu večer to bola oslava britskej atletiky. Ja im to ako usporiadateľskej krajine veľmi prajem. Tá atmosféra na štadióne, keď vyhrávajú domáci je neopakovateľná. Trochu v úzadí nakoniec ostala finálová stovka žien. Ale fanúšikovia i tej dali patričnú dôstojnosť. Jedna jediná vec ma večer mrzela a to, že nevyhlasovali víťazky sedemboja. Myslím že britská hymna v tomto prostredí by bola niečo, čo sa nedá zopakovať a zabudnúť. Ale zas nemôžeme maťvšetko.

Po skončení sme čo najskôr opustili štadión a zahájili rýchlu ústupovú taktiku. Báli sme sa, ako to bude vyzerať, keď sa všetci diváci plus ľudia z olympijského parku vyvalia von na mhd. Organizátori to zas majú prešpekulované. Rozdelili ľudí na dva smery. Každý na inú stanicu. My sme šliapali asi 3 km a po celej ceste nás povzbudzovali dobrovoľníci a organizátori. Po tejto trase sa ľudia tak roztrúsili, že pri príchode na metro, kde sa križovali 3 londýnske trasy a vlaky chodili každé 2 minúty, sme sa pohodlne dostali na našu linku do poloprázdneho vlaku a po chvíli sme už aj sedeli. Zas im to vyšlo. Človek si síce trochu zanadáva, že musí toľko šliapať, ale tých 25 min. nikoho nezabije a za pohodlnú dopravu to stoji. Žiadne tlačenice ani nebezpečné situácie. Pred polnocou sme už boli doma.

Týmto sa skončila naša športová časť olympiády. Dnes si ešte prejdeme Londýn, dokúpime posledné drobnosti a večer niekde v centre na veľkej obrazovke pozrieme finále stovky mužov. Už sa nato teším. Zajtra sa snáď nejako pobalíme, zmestíme do váhových limitov a v utorok sa vidíme na štadióne. Nové tretry treba hneďvyskúšať.

Pretože - "Inspire a generation"
 

V. Gubrický