Londýn 2012 očami V. Gubrického

Takže, olympiáda je rozbehnutá v plnom prúde  (30.-31. júla)

A Londýn to zvláda s pokojom anglického gentlemana. Všetko funguje.
 
Náš druhý deň -  pondelok - sme nemali žiadne lístky, tak sme absolvovali povinné turistické kolečko.
Mali sme šťastie na počasie, vykuklo slnko a nám vyšli pekné fotky pri veži Big Ben a z londýnskeho oka a z Tower bridge.
Zašli sme aj do Kráľovskej opery, kde je počas olympiády výstava olympijského múzea z Lausanne. Celkom sme sa nachodili ( v deň,  keď nemáme lístky na športové podujatie, tak nemáme ani celodenný voľný lístok na dopravu). Samozrejme, že sme skončili na Oxford street, kde sme našli konečne dobrý Olympics shop.
 
Do utorka sme vstávali s medailovou nádejou, asi ako každý :-). Dopravili sme sa na Liverpool station a odtiaľ vlakom mimo Londýn, do areálu na divokej vode Lee Valley White Water Centre. Všetko išlo úplne v pohode, žiadny prepchatý vlak, boli sme tam skôr ako metrom doma. Z vlakovej stanice, v mestečku Cheshunt, je areál asi 20 minút chôdzou. Asi ako keď sa prechádzate v Kamennom mlyne okolo rybníkov. Krásne prostredie voľnej prírody.
Pekne disciplinovane sa všetci trúsili po chodníku na športovisko. Usporiadatelia mysleli dokonca aj na to, že ak by si to niekto rozmyslel a tresol sa z dlhej chvíle alebo od radosti z víťazstva do rybníka, tak každých niekoľko sto metrov bola na brehu skupinka záchranárov a potápačov s pripraveným  člnom... po prechádzke v prírode sa  zrazu pred Vami objavil celý areál s veľkými montovanými tribúnami. Bezpečnostnú kontrolu na vstupe majú dnes na starosti chlapci z RAF (kráľovské letectvo), a je klasická, ako každý pozná z letiska. Napriek tomu, že je tu niekoľko tisíc ľudí, všetko prebieha úplne v pohode, takmer bez čakania... neviem ako to tí ľudia robia.
Po  malom občerstvení sme zaujali svoje miesta na tribúne. Teda zaujali, naše miesta tam neboli :-). V mieste sedadiel, na ktoré sme mali lístky, tam boli schody :-) niekto to celé zle očísloval... ale žiadny problém, boli tam iné voľné miesta, tak sme zaujali tie. Slovákov teda bolo  na tribúnach dosť -  úplná záplava slovenských vlajok. Už sme dokázali konkurovať  francúzskym fanúšikom viac ako v Pekingu. Samozrejme, už tradične, súťaž si nenechal ujsť z pohodlia svojho miestečka na VIP tribúne aj náš najznámejší automobilový pretekár, ktorý býva v centre Bratislavy.
Čo sa týka samotnej súťaže, po semifinálovej jazde, ktorá sa M. Martikánovi moc nepodarila,  sme dúfali v lepšie finále. A tak to aj bolo. Jazda bola famózna. Ale keď nastúpil Tony, tribúny sa začali triasť v základoch a francúzski diváci ho dohnali k fantastickému výkonu. Musíme športovo uznať, že dnes bol lepší. Keď posledný pretekár na trati taktiež zašiel životnú jazdu, na Michala ostal bronz. Už pri prvom pohľade bolo zrejmé, že bol sklamaný a vyzeralo to, že o ten bronz nemá ani záujem:-) aký rozdiel v porovnaní s Dankou Bartekovou. Vždy je to iný športový príbeh. Myslím, však, že časom to príde každému, že je to veľká vec.

Sem do areálu sa ešte vrátime o dva dni, kedy tu budeme mať dve želiezka v ohni, tak dúfame ,že šťastne pre našich športovcov.
Niekoľko tisícový dav sa  po skončení súťaže rozplynul do pristavených autobusov a vlakov.
Večer sme znovu strávili pochôdzkou po Oxford street a potom metrom domov. Tmou sme vlakom prechádzali okolo osvetleného Wembley, ktorý vyzerá impozantne. V stredu sa už tešíme na futbal... zatiaľ môžete hádať na ktorý zápas ideme :-)
  

V. Gubrický

 Olympijský Londýn  (29. júla)

Po štyroch rokoch prišiel znovu ten olympijský čas. Po veľkom zážitku v Pekingu prišiel olympijský duch do Londýna. S očakávaním, čo nás tam čaká, som znovu vybral, doteraz starostlivo uloženú, slovenskú zástavu, zbalil pár potrebných vecí a sadol do lietadla.

Po prílete a nájdení toho správneho spojenia do piatej zóny Londýna a po zvítaní sa s česko-slovenskými krajanmi, ktorí tu pracujú a podelili sa s nami o ubytovanie, prišiel náš prvý olympijský deň v nedeľu.

Znovu sme sa metrom vybrali na druhý koniec veľkomesta, do Royal artillery barracks (kasárne kráľovského delostrelectva), v ktorého areáli sa odohrávajú  strelecké súťaže tridsiatej novodobej olympiády.

Strelecký areál, ktorý tu vybudovali z väčšej časti len dočasne pre potreby olympiády, je krásny. Je tu niekoľko budov na streľbu na 10m, 25m a 50m z rôznych typov zbraní a vonku veľká tribúna s areálom na súťaže v streľbe z brokových zbraní.
Pri našom príchod práve prebiehala kvalifikácia skeet-u žien, kde sme mali našu medailovú nádej - Danku Bartekovú. Keďže však začalo pršať a priebežne bolo jasné, že Danka do finále v pohode postúpi, zašli sme do haly, kde sa práve všetko pripravovalo k finále žien na 10m vzduchovou pištoľou. Doteraz som bol presvedčený, že strelecké disciplíny sú dosť nuda a dlho trvajú. Táto olympijská súťaž ma však vyviedla z omylu. Perfektná hala plná divákov, veľké obrazovky ukazujúce hneď po každom výstrele všetko dôležité, neustále výborné moderovanie a povzbudzovanie divákov spravili zo súťaže dokonalý zážitok.

Potom však rýchlo prišiel čas pretekov, pre ktoré sme sem prišli. Vládlo typické anglické počasie, keď sa v troch kolách kvalifikácie vystriedalo slnečné teplé počasie, zamračené, a napokon hustý dážď. Ešteže som si zobral nepremokavú bundu a dobrý pršiplášť. Našťastie pred finále sa to všetko uklúdnilo a bolo príjemne. V plnom hľadisku bolo aj zastúpenie Slovákov slušné. Všetci verili, že to pre nás dopadne dobre. Rovnako i ja, keďže som mal so sebou našu "šťastnú" vlajku, ktorá so mnou oslavovala všetky naše zlaté medaily v Pekingu. Avšak hneď zo začiatku to Danka zdramatizovala a až do konca to boli pekné nervy. Doma ste to určite videli. Atmosféra bola vynikajúca, ľudia živo fandili a po skončení, pre nás šťastným rozstrelom, anglickí diváci, vidiac v našich rukách slovenské vlajky, nám gratulovali. Super atmosféra, prajní ľudia. To sa dá takto prežiť asi iba tu. Najlepšie vystihla naše pocity jedna anglická dáma, ktorá mi pri odchode z hľadiska povedala "You must be very proud". Áno bol som veľmi hrdý. Som rád, že mám toľko šťastia na slovenské medaily. Vždy je to neuveriteľný a neopakovateľný zážitok, byť priamo pritom.
Po skončení som ešte prehodil pár slov s A. Juckom, ktorý sedel kúsok od nás v sekcii pre televízie. Povedal som mu, že bolo šťastie, že takúto dramatickú súťaž moderoval v televízii práve on, pretože podľa mňa to vie asi najlepšie. Snáď mi dáte za pravdu.

Inak, pre zaujímavosť, prenosy do celého sveta z komplet celého streleckého areálu zabezpečuje množstvo technikov, kameramanov a ďalších pracovníkov a všetci majú na tričkách nápis "Olympiad broadcasting services". Na moje prekvapenie však všetci hovoria po slovensky :-). Ako som sa od nich dozvedel, celý tento team sú naši ľudia (asi z STV), ktorých si najala americká spoločnosť vlastniaca vysielacie práva. Takže, v týchto veciach to vedia na svetovej úrovni aj naši ľudia.
Cestou späť sme sa zastavili vo štvrti Greenwich. Žiaľ, známe observatórium je počas olympiády zatvorené. Ale i tak je čo pozerať v tejto príjemnej štvrti. Na každom väčšom priestranstve je tu veľkoplošná obrazovka, kde ide stále priamy prenos, okolo kopa stoličiek , ľudia sa zastavujú, pozerajú prenosy a je tam perfektná atmosféra. Olympiáda je všade na ulici.

Prvé dojmy z Londýna sú veľmi pozitívne. Bola síce nedeľa, takže doprava fungovala absolútne v pohode, nikde žiadne davy, všetko išlo hladko. Všade na nástupištiach je veľa pracovníkov metra a policajtov, ktorí veľmi radi pomôžu, usmejú sa, prehodia zdvorilostne otázky a na samotnom športovisku a v jeho okolí je veľa dobrovoľníkov vo veku od študentov po zrelých dôchodcov. Stále sa usmievajú, pýtajú sa ako sa nám súťaž páčila, aký sme mali deň a ukazujú cestu zo športoviska až po stanicu metra.

Ak by som to mal zhodnotiť jedným slovom, asi by som použil uvoľnenosť alebo pohoda. Žiadny strojený perfekcionizmus. Na pohľad, každý z domácich si to užíva, je uvoľnený, milý. Je to veľmi, veľmi príjemné. Zatiaľ ma tou atmosférou Londýn úplne dostal.
 
 

                                                                                                                                             V. Gubrický