Londýn 2012 očami V. Gubrického

Doba bronzová (2. august)

To bol zas dnes olympijsky deň . Zdá sa že pre nás nastala doba bronzová.

Plný našich očakávaní sme sa vybrali nám už známou trasou do areálu na divokej vode. Dnes tam bolo Slovákov snáď ešte viac ako v utorok, ale taktiež aj domácich, ktorý mali dosť finálových lodí. Na vstupe nás už organizátori rozoznávali podľa vlajok a hneď volali "zdravíme Slovensko". Na tribúne sa za mnou sediaci Angličan spýtal, že akú to mam vlajku. Po mojej odpovedi hovorí, veď vy ste na minulej olympiáde vyhrali všetko. Hovorím mu áno:-). Človek sa cíti veľmi fajn, keď sa môže za svoju krajinu niečím pochváliť. Súťaž sa už začínala a pred nami v rade ostali ešte voľne dve miesta. Pri jazde druhej posádky sa na schodoch zrazu objavil Michal Martikán s manželkou a deťmi a sadli si pred nás. Vzbudil v hľadisku mierny rozruch a samozrejme že sme túto situáciu hneď využili a spravili si s ním fotky. Bol ochotný a trpezlivo sa so záujemcami pofotil. Netrpezlivo sme už čakali na jazdu našich. Semifinále sme samozrejme brali len ako len taký rozjazd. Ale finále už bolo aj na tribúnach dosť hektické. Keď tí Angličania, neskorší víťazi, zajazdili ten výborný čas a fanúšikovia šli zošalieť. Keď nastúpili naši, čakali všetci, i domáci, že sú to budúci víťazi. No žiaľ, ako som videl rozkolísanú bránku vedel som že je zle a tribúny začali ešte viac hrmieť. Čakali na chybu súpera a tá prišla.
Čo nato povedať. Nechcem aby sa to zdalo ako športové rúhanie, ale chceli sme viac. Bol tam len jeden ťuk..jeden bezvýznamný ťuk. Tá šanca, ktorú dnes mali Hochšíci na zapísanie sa do histórie sa už nevráti, ale ako hovoria bratia Česi, človek míni, Pán Búh mení... Je to šport a nemôžeme chcieť, tak ako to bolo v Pekingu, že by sme vždy vyhrali všetko.

Inak, tá atmosféra na tribúnach bola dnes ozaj cítiť. Briti, zastúpení v hojnom počte vytvorili fantastickú kulisu. Robili sa mexické vlny, proste zábava. Top zážitok dnešného dna bol, keď cely štadión spieval "God save the queen" v podaní niekoľkých tisícov nadšených fanúšikov je to niečo neskutočné. Aj mne išiel mráz po chrbte.

Po pretekoch sme ešte prehodili pár slov s V. Bezdíčkom, ktorý sa bol tiež na súťaži pozrieť a potom po starom známom chodníčku cez peknú prírodu späť na stanicu. Znovu organizácia na vysokej úrovni, všade dobrovoľníci, organizátori, mestskí policajti na bicykloch, štátni policajti fotiaci sa s turistami požičiavajúc im svoje tradičné vysoké čapice a na všetko dozerajúci policajti so samopalmi s ostrými. Všetko šlo úplne hladko, v Londýne sme boli do 30 minút. Na Oxford street sme si dali zraz s Jozefom Svátekom a ďalšími chalanmi Judo klubu AŠK Slávia Trnava, ktorý sa prišli pozrieť na súťaže juda. Hovorili, že dnes tam mali v hale aj Putina. Zašli sme s nimi samozrejme na jeden guinness do írskeho pubu a neskôr porobili večerné fotky Londýna.

V piatok ráno ideme na beach voleybal do centra mesta. Tam sa teším a začína sa už aj atletika. Na tú však mame lístky až na sobotu, kedy je finále 100m žien. No a to bude vlastne posledný lístok, ktorý tu máme. V nedeľu je finále 100 m mužov a to si asi pozrieme niekde na veľkoplošnej obrazovke. Ak by sme chceli byt na štadióne aj vtedy, tak za lístok by sme dali asi toľko, koľko sme tu minuli doteraz dohromady...

Inak za tých pár dní Londýn prijal olympiádu úplne do svojho bežného rytmu, do svojho bežného fungovania, vžil sa s ňou. Aspoň ten dojem je taký.

Uvidíme či na tom niečo zmení začiatok atletických súťaži. Predsa len do olympijského parku bude chodiť viac ľudí. Ale už teraz sa začínajú v novinách objavovať oslavné články nad fantastickou organizáciou na adresu šéfa organizátorov Sebasiana Coea a na starostu Londýna Borisa Johnsona. Majú pravdu. Nech to tak vydrží do konca.

V. Gubrický

Londýn 2. augusta – Opäť Vám prinášame ďalší z článkov do rubriky Londýn 2012 očami V. Gubrického. V Londýne to vyzerá, že Slovensku nastala doba bronzová a máme ďalšie pódiové umiestnenie, ktoré získali bratia Hochschornerovci na divokej vode.