Jdi na obsah Jdi na menu

Karpaty deň po dni

4. 11. 2011

Karpaty deň po dni

 img_1333.jpgSústredenie v Malých Karpatoch bolo krátke, no o to intenzívnejšie! V našom tréningovom „centre“ v Plaveckom Podhradí výdatne potrénovali obe účastníčky EYOFu (Európsky mládežnícky olympijský festival) Monika Baňovičová a Eliška Chvílová, pridali sa k nim tri talentované žiačky Veronika Antálková, Susy Chlepková a Žaneta Drinková. Oni – šprintérky a skokanky trénovali tak, ako by mali šprintérky a skokanky trénovať, ja ako vytrvalec som si musel dávky celkom logicky zvyšovať, inak by to pre mňa bolo päť zabitých dní. Som rád, že sa k nám dva razy pridal Leo Cimerman, ktorý každým tréningom rastie a už v zime počas halovej sezóny môže jeho behanie naberať kontúry trénovaného bežca (čiže aby mal patričnú rýchlosť, vytrvalosť a disponoval techniku). Najmä to posledné má zo slovenských bežcov minimum pretekárov, takže aj po 2 – 3 mesiacoch by mohol Leo na dráhe aspoň technicky vyniknúť, čo nebude medzi slovenskými bežcami problém. V piatok s dievčatami odtrénoval aj Milan „Arnold“ Haba a podľa vlastných slov sa mu veľmi páčilo (hádam hovoril o tej túre...). Pokúsim sa zrekapitulovať priebeh sústredenia z môjho pohľadu:

1. deň – streda: Príchod do Plaveckého Podhradia po jednotlivých osobách
img_9202.jpgAko prví sme prišli ja a naše mladé nádeje Veronika a Susy. Po polhodine priviezli rodičia Žanetu a po nej dorazil i tréner Vlado Handl, ktorý ešte v Malackách stihol tréning s Monikou, ktorá mohla prísť až nasledujúci deň. Na poslednú chvíľu dorazila Eliška a v tejto zostave sme sa vybrali hore na Plavecký hrad, kde v okolí prameňa máme namerané úseky s dĺžkou cca 900 metrov. Jeseň už pokročila a lesný chodník bol pokrytý súvislou vrstvou farebného lístia. Z romantiky rýchlo zišlo, keď som počas abecedy stúpol krivo na kameň ukrytý pod lístím a takmer si vyvrtol členok. Ten potom bolel ešte dva dni, ale to bolo všetko – v behaní ma to našťastie neobmedzovalo, cítil som ho iba pri chôdzi. Dievčatá mali na pláne 5 okruhov (najrýchlejšie to mala behať samozrejme najstaršia Eliška – v tempo okolo štyroch minút). Ja som tieto úseky absolvoval s ňou jej tempom a po dobehnutí, kým oni odpočívali, som, teraz už značne rýchlejšie, obkrúžil ďalší úsek za cca 3 minúty. Okruh sa sprvu zvažuje, potom vyrovnáva až sa na dôvažok otočí a vracia nás k prameňu. Tam už sa stúpa – a hoci je to mierme stúpanie, ak sa udržiava rýchle tempo, je citeľné. Cestička skrýva okrem kameňov ešte korene stromov, križuje ju potôčik z prameňa a, ako sme si všimli, po nedávnej víchrici nám v ceste stáli aj popadané konáre stromov. Mojich desať úsekov, päť rýchlych, päť voľných bol fajn úvod do ďalších dní. Aj dievčatá to relatívne hladko zvládli, hoci im ako šprintérkam vytrvalosť rozhodne nevonia. Po tomto nasledovali na zosilnenie nôh série odrazov do krátkeho, zato však strmého kopčeka pod hradom. A potom regenerácia! V Plaveckom Podhradí majú výborné podmienky pre zregenerovanie unavenej telesnej schránky športovca. Okrem vírivej vane a protiprúdového bazéna aj fínsku, alebo tzv. obyčajnú saunu a parnú saunu, kde v jednotlivých intervaloch prúdi do malej miestnosti množstvo horúcej pary a okrem tepla môže človek blažene vdychovať vlhký a teplý vzduch, čo prospieva dýchacím cestám. Súčasťou sauny musí byť samozrejme ľadová voda, ktorá je sústredená v maličkom bazéne.
2. deň – štvrtok: Veľké blúdenie!
img_9268.jpgVo štvrtok nás čakala prvá zo série túr. Zo Sološnice prišiel aj Leo a tak sme naplánovali dve varianty na doobedie. Ja, Leo, Eliška a Monika sme mali dať cca 14 kilometrov, Vlado s tromi menšími dievčatami kratšiu. Rozkaz znel jasne! Z Podhradia vystúpať po žltej značke až na Vápennú (viac ako 752 m. n. m.), zvanú tiež Roštún (hoci takto sa oficiálne volá celá oblasť medzi Vápennou, Malou Vápennou a Mesačnou Lúkou). Chodník z Podhradia naberá prudké stúpanie už v samej obci, pokračuje po dlhej lúke (na mape má názov Orsácke), ktorá je aj v suchých letách vlhká a blatistá. Potom sa prichádza k stožiaru, ktorý možno vidieť aj z cesty medzi Sološnicou a Plaveckým Podhradím a chodník tu už neúprosne stúpa až na Vápennú. Navyše je dlhý, točitý a sklon vskutku ostrý. Leo od začiatku prekypoval energiou a bolo evidentné, že pešie stúpanie s dievčatami ho nebaví. Dohodli sme sa, že pobehne až k stožiaru a tam sa ponaťahuje, kým my prídeme. O chvíľu ho nebolo, len bolo vidieť s akou ľahkosťou vybehol do ostrého tiahleho svahu na lúke a stratil sa za stromami. Keď sme sa všetci zišli pri stožiari, ja a Leo sme nastúpili do očakávaného tréningu. Až na vrchol Vápennej sme mali vybiehať po úsekoch, ktoré mali byť bežané vo vysokej intenzite. Dĺžka úsekov sa obvykle pohybovala v rozmedzí 50 – 100 metrov. Pauza na vydýchanie obvykle nepresiahla 40 sekúnd. Nič jednoduché a obával som sa, že Leo to nezvládne. Ukázal však, že je húžva. Prvá, najnáročnejšia časť stúpania vedie tesne pod kopcom Červenica (510 m. n. m.). To sme v tej chvíli nevedeli, ale bolo nám to fuk – mali sme iné starosti. Nasleduje ľahšia pasáž na oblasť zvanú Hájske a odtiaľ už nasleduje finálne stúpanie až na vrchol kopca. Zvládli sme to vo veľkej pohode a ja som bol rád, že aj Leo sa dostal na vrchol po takýchto zaberačkách (cca 20 rýchlych výbehov do kopca za sebou to určite bolo...) v relatívnej pohode. Počkali sme na dievčatá, na vrchole sme stretli nejakých známych z Malaciek a pokračovali skalnatým terénom, kde sa nedá príliš bežať, na Mesačnú lúku. Tá je akousi vstupnou bránou na Roštún ak prichádzate zo severu. Pre nás bola začiatkom neočakávaných komplikácií, keď sme sa delili. Pre krátkosť času bolo rozhodnuté, že Eliška a Monika sa začlenia do skupiny k ostatným dievčatám a Vladovi Handlovi. Čakal ich zostup do sedla Uhliská, prechod cez Klokoč na Amonovu lúku a následne cez Báborskú a popod Plavecký hrad rovno do nášho azylu v Plaveckom Podhradí. Ja a Leo sme hodlali zbehnúť po zelenej značke na Sklenú hutu, z ktorej sa beží na Uhliská a potom, ak bude mať Leo dosť síl, pokúsiť sa dobehnúť ostatných. V opačnom prípade sa po neoznačenom chodníku dá zbehnúť do Podhradia a vynechať tak Klokoč, Amonovu lúku atď. „To najťažšie je za nami, teraz už to bude ľahký beh s občasnými kopčekmi,“ vravel som Leovi na Mesačnej lúke. To som ešte netušil, ako som sa mýlil. Klesanie po zelenom chodníku je vskutku ostré a Leo nahodil svižné tempo. Čoskoro sme si uvedomili, že zelená značka sa nám stratila a bolo zle! Chodník je tu vždy len slabo „čitateľný“, človek sa orientuje podľa značiek a ja osobne tu vždy na určitých miestach váham, kamže pokračovať. Lenže teraz sme boli dvaja – jeden by povedal, že dva páry očí by malo lepšie vidieť. Kdeže – jeden sa spolieha na druhého a napokon je z toho nepríjemnosť. Hoci zablúdiť v Karpatoch by nemalo mať také fatálne následky ako blúdiť v Tatrách, je to nepríjemné. Dostali sme sa do miest, ktoré som nikdy predtým nepoznal. Pod nami sa tiahla neoznačená lesná cesta, ktorá sa hadila v serpentínach kamsi do doliny. Išli sme kus po nej s nádejou, že sa napojíme na chodník. Nič! Zbehli sme z kopca do akejsi rokliny medzi týmto a druhým kopcom, lebo som tvrdil, že tam mi je to povedomé. No jasné –na jeseň je v Karpatoch veľa miest podobných. Tak sme spravili asi tri kilometre hore dole kopcami, tu sme sa štverali, tu sme zbiehali, až som si konečne priznal porážku a rozhodol sa vrátiť späť odkiaľ sme prišli na zelený chodník. To však nebolo jednoduché. Lesná cesta, po ktorej sme išli, po pár sto metroch skončila. Ďalej bol len hustý les. A sakra – vraveli sme si, musíme sa otočiť, išli sme zrejme nesprávnym smerom. Len som sa obával, aby to bola tá istá cesta, na ktorú sme sa dostali v prvopočiatkoch nášho blúdenia. Ale bola! Prvý záblesk nádeje – konečne miesta, ktoré sme poznali. Nad nami sa týčili skaly Vápennej. Podľa mapy sme sa nachádzali niekde medzi vrchmi Veľkých pasiek a Veľkého Štekova. Nasledovalo posledné náročné stúpanie tam, kde sme tušili zelenú značku. Chvalabohu sme ju našli a tu sme si uvedomili, že namiesto doľava sme sa točili doprava, teda popod Vápennú akoby k Sološnici. Leovi toto nečakané blúdenie vzalo vietor z plachiet. Vravel, že noc pred tréningom s ostatnými chlapcami v izbe reedukačného centra „kvákali“ do druhej v noci a nechcelo sa mu spať. Po zbehnutí na Sklenú hutu priznal, že keď príde do „ústavu“, zaľahne a neprebudí ho ani odistený granát. Neočakávane ťažký tréning sa mimoriadne natiahol. Leo zrejme dodnes spomína na utrpenie, s akým sa striedavo chôdzou s behom dostal do sedla Uhliská. V tom čase už zrejme druhá skupina bola v Plaveckom Podhradí a očakávala náš príchod každou minútou. Poslal som jednu sms – inak signál v kopcoch, ak by ste nevedeli, je dosť slabý – „Nečakajte nás, prídeme tak za hodinu a pol.“ Čakalo nás dlhé zbehnutie z Uhlísk do Podhradia a potom ešte beh celou dedinou až do nášho strediska. Leo zažil prvý ukrutný vytrvalostný tréning. Spomínam si, ako som niečo podobné absolvoval s Adamom, ktorý taktiež chodil do Sološnice do ústavu a ako sme blúdili v starej zvernici medzi Skalkou a Panskými Uhliskami v zime v metrovom snehu. Nič príjemné – ale Adam potom nabral slušnú kondíciu a niečo podobné potrebuje aj Leo. Takže bolo vlastne dobré, že sme zablúdili, aspoň Leo otestoval sily v nepredvídanej situácii a bol nútený, takpovediac, siahnuť na dno... Po príchode do Podhradia som zistil, že blúdili aj Veronika so Susy, ktoré sa stratili niekde blízko hradu. Našťastie si nosíme so sebou mobilné telefóny a s pomocou týchto vecí obe dievčatá nejako trafili do nášho prechodného domova. Stihli však ešte neplánovane raz vystúpať na Báborskú (kruté stúpanie, kruté prevýšenie) a pridať si na konto o pár kilometrov naviac (čo tiež nie je na škodu...). Blúdenie zocelí človeka a v prípravnom období možno povedať, že je nápomocné pri budovaní kondície!
3. deň – Záruby a málo cukru!
Chudák Leo si vzal v piatok tréningové voľno a odmenou mu bola niekoľkohodinová „makačka“ na stavbe, kde rukami nakladal ťažké kvádre na kladku. Spomínam si na istú nemeckú bežkyňu na lyžiach (nie je vylúčené, že ide o biatlonistku), ktorá v lete ako súčasť prípravy pracuje na farme svojho strýka a vyhľadáva všetky možné náročné práce – kope krompáčom, prenáša kamene, kydá hnoj, pomáha pri stavbách, rúbe drevo, nosí vodu atď. Prirodzená fyzická práca nie je nič iné, len obyčajný silový tréning. Takže Leo – žiadny oddych, žiadny relax – na stavbu a pracuj holúbok! Ak ho po štvrtku boleli ukrutne nohy, po piatku to museli byť aj ruky.
Miesto Lea prišiel na tréning Arnold! Fučalo až strach a Arnold si nadával do hlupákov, že si nevzal čiapku. Na programe dňa bol odvoz do Plaveckého Mikuláša (cca 6 kilometrov od Podhradia na sever) a odtiaľ túra spojená s behom na Záruby (najvyšší vrch Malých Karpát, meria 767,4 m. n. m.). Potom sa mali Vlado, Arnold a dievčatá vrátiť po modrej cestičke popod Záruby, napojiť sa na chodník pri niekdajšej chate Brezinky a vrátiť sa do Plaveckého Mikuláša. Autobus späť odchádzal o 12:55 a tak si museli naši dať na čas! Ja som včerajšie blúdenie na sebe nijako nepocítil a rozhodol som sa pre náročnejšiu trasu. Aj ja pobežím na Záruby, ale potom sa pustím po zelenom chodníku až do Jahodníka, z ktorého po žltej vystúpim na Čiernu skalu. Po zbehnutí z Čiernej skaly sa napojím na červenú značku, ktorá je vlastne Štefánikovou magistrálou a prebehnem okolo horárne Mon Repos na Amonovu lúku, z ktorej to už nie je tak ďaleko do Podhradia. Toľko plány – teraz realita! Od ostatných som sa odpútal niečo po desiatej hodine kúsok za chatou Jantár (tam kedysi chodili atléti z AC Malacky na sústredenia), ktorá je teraz v súkromných rukách a spoločne s ostatnými stavbami je oplotená vysokým múrom. Značka vedie okolo múra a pokračuje po lúke (Bukovina) k asfaltovej ceste. Tá vás dovedie pod Červenú horu, kde treba byť veľmi pozorný, keďže značka pokračuje nenápadne doľava, kým asfaltka rovno – do Jahodníka.
img_9256.jpgK Brezinkám trať chvíľu vedie okolo najväčšej hanby Malých Karpát, súvislému drôtenému oploteniu, ktoré sa tiahne dlhým územím Karpát. Zvernica, ale nielen zvernica, ako informuje článok v časopise Trend (odkaz: http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-/cislo-/na-ochranu-prirody-a-krajiny-nestacia-len-zakony.html), vznikala v deväťdesiatych rokoch, teda v ére politickej kriminality, otca slovenského národa, divokých stykov politikov s obyčajnými zločincami, čistiek, unesených ľudí alebo návštev hercov a modeliek pri otváraní diaľnic. Obsadením územia zanikol napríklad turistický chodník a ľudia stratili možnosť vidieť viacero zaujímavých miest, ktoré sú teraz v rukách súkromnej firmy.
img_9307.jpgPokračuje sa ďalej na Brezinky, teda k ďalšiemu zaujímavému miestu, ktorého históriu sa oplatí preštudovať. Pekný názov v sebe totiž nesie smutné miesto. Stoja tu dve opustené stavby – z jednej už ostalo len kamenné torzo, kým druhá stavba je ešte evidentná (na fotografii), hoci zvnútra sa skrz obloky tlačia k nebu rýchlorastúce kríky. Jedna z tých dvoch stavieb by mala byť niekdajšia obľúbená turistická chata Brezinky. Ja sa domnievam, že to je tá menej zachovala stavba, kamenné základy, ktoré by nezasvätení azda nikdy neoznačili za chatu. Našiel som na internete (http://www.galeriaslovakia.sk/detail.php?idfoto=2672) fotografiu chaty, keď ešte slúžila. Chata vyhorela a zrekonštruovaná už nebola. Ako to bolo, by nám mali napísať starší, ktorí sa v chate občerstvovali počas výletov v Malých Karpatoch. img_9356.jpgDosť však melanchólie. V týchto miestach som už zbiehal pod hrad Ostrý kameň (http://sk.wikipedia.org/wiki/Ostr%C3%BD_Kame%C5%88). Vedie sem červená značka, Štefánikova magistrála. Až na hrad vedie prudké a nemilosrdné stúpanie, ktoré som vybiehal rovnakým spôsobom, akým som včera zdolal s Leom Vápennú. Na hrade som do „knihy návštev“ zaznamenal pre svojich spoločníkov čas 10:45. Na Zárubách som bol len druhýkrát v živote. Minulý rok som ich absolvoval s Claudiou Hladíkovou, našou niekdajšou skokankou, ktorá teraz trénuje v Banskej Bystrici. Vtedy fučalo, mrholilo a ja som bol navyše nachladnutý. Nespomínam na to práve s nadšením. Teraz nemrholilo, ale zima a vietor bol taký istý. Tak len rýchlo na Záruby a potom dolu! Na najvyššom kopci Malých Karpát som sa nezdržoval, hľadal som urýchlene zelenú značku, aby som sa zbehol do nižších polôh, kde už vietor toľko nevystrája. O chvíľu som sa dostal opäť do tichého lesa, ktorý žiaril ohnivočervenými farbami jesene. Nasledovala krásna pasáž zbiehania Čertovho žľabu – sutiny, skaly z oboch strán, kamenné schody, strmosť – dokonalý čertov žľab. Od Zárub až po Jahodník človek zbieha možno 4,5 kilometra. Z Jahodníka som zamieril na žltú značku, ktorá ma mala doviesť k Čiernej skale. K tej som túto zimu už raz dobehol, lenže z opačnej strany, v smere z Plaveckého Podhradia. Touto cestou som sa mal do Podhradia i dostať. Až po stúpanie na Čiernu skalu je chodník rovinatý a pekný. Človeka osvieži pohľad na potôčik, ktorý kopíruje chodník. Zdvíhanie terénu je neklamným znakom blížiacej sa Čiernej skaly. Tú som prvý raz videl v zime. Mal som vtedy šťastie – prituhlo po niekoľkých dňoch odmäku, takže kvapky vody ktoré stekali po skalných masívoch zamrzli a vytvorili úchvatné ľadové kvaple. Teraz sa s takým niečím nedalo počítať. Stúpanie na Čiernu skalu som opäť zvládol formou opakovaných ostrých výbehov. Na vrchole som sa príliš nezdržiaval, keďže som chcel dobehnúť približne v tom čase, v ktorom sa ostatní vrátia z Plaveckého Mikuláša. Zbehnúť k rázcestiu Pod Čiernou skalou bola otázka piatich minút a zostávala posledná pasáž – navonok jednoduchá – mierne z kopca k horárni Mon Repos (2 km), odtiaľ vybehnúť na Amonovu lúku (1,7 km) a zbehnúť do nášho strediska (3,2 km). Lenže počas stúpania na Amon som začal pociťovať stavy, aké som hádam ešte v živote nemal. Kto niekedy drepoval s činkami na počet opakovaní „do mrtva“, pozná pálivé „mravenčenie“ v nohách. Podobné pocity možno cítiť aj pri výponoch. No nikdy som niečo podobné necítil pri vybiehaní, a navyše nie pri takom ľahkom, akým je stúpanie od Mon Repos. Teraz som cítil, ako ma každou sekundou opúšťajú sily. Nohy neboleli, s dychom som vládal, len akosi chýbali pohonné látky. Pripadalo mi hlúpe ísť pešo, tak som aspoň ľahko klusal. No i to som nevydržal dlho. Fyzická slabosť, malátnosť a dokonca halucinácie ma zastihli pred posledným ťažkým stúpaním na Amonovu lúku. Na jej vrchole som padol k zemi a mal sto chutí sa rozplakať. Zúril som, že to nejde. Napriek tomu som až po Báborskú dobehol (keďže trať klesala), ten kúsok na kopec som vyšliapal a z Báborskej som opäť zbiehal až k hradu. Počas zbiehania sa mi pred očami chodník rôzne krútil a ja som si pripadal ako v sne. Tieto stavy som dosiaľ poznal z opisu iných – cyklisti ich volajú „hlaďák“, odborne sa nazývajú hypoglykemický záchvat. Okrem malátnosti, halucinácií, zimnice a studeného potu som pociťoval ukrutný hlad. Chrúmal by som i listy, ak by som netušil, že už len pár stoviek metrov a dobehnem do cieľa. Tesne pod Báborskou som zakopol o korene a natiahol sa. Chvíľu som tak ležal bez pohybu, ako lyžiar začiatočník, ktorý v ten deň spadol už asi tridsiaty raz a nechce sa mu už ani stavať sa na nohy. Pod hradom tečie prameň, od ktorého sme v prvý deň behali okruhy. Hltavo som pil čerstvú vodu, no najmä som bol hladný. Ešte jedno zbehnutie z hradu a už som bol v Podhradí. Oproti plánu som sa riadne oneskoril a budova v ktorej sme bývali, jedli, spali a regenerovali predstavovala pre mňa raj na zemi. Dovliekol som sa na obed, kde som pred vydesenou Monikou, Veronikou a Susy nachystanú polievku doslova vypil z taniera. Našťastie, v ten deň bol tzv. sladký obed – makové rezance s džemom. To bola prvá várka sladkého, ktorá mi tak chýbala. Druhá várka – chlieb a množstvo medu. A spánok. Počet kilometrov, ktoré som spravil touto túrou (resp. tortúrou) sa priblížil k číslu 30 (29,8 km). Spolu s prevýšeniami to bol možno podobný výkon ako na maratóne. Ten som ešte nešiel, ale ak ho niekedy pobežím, nezabudnem dopĺňať cukry a tekutiny. A odteraz aspoň jeden cukrík so sebou na dlhšie behy. S takýmito vecami si neradno zahrávať – http://lesk.cas.sk/clanok/91945/prva-pomoc-ako-zvladnut-hypoglykemicky-sok.html. Arnold a dievčatá s Vladom Handlom napokon vystúpili len po hrad Ostrý kameň a keďže, ako som už písal, fučal ostrý vietor, na Záruby už nešli. Vrátili sa do Mikuláša, chytili autobus a doviezli sa späť. Arnold si tak zatrénoval s dievčatami a priznal, že to nebolo vôbec jednoduché.
4. deň – Opäť na Čiernu skalu
Chcelo to trochu odpočinku po predchádzajúcom dni. Dievčatá boli unavené a ja som to so svojím dramatickým dobehnutím len prikrášlil. Vlado Handl sa rozhodol, že dá poobede voľno a namiesto tréningu absolvujeme výdatné zregenerovanie v saune a vírivke. Tento nápad bol jednomyseľne schválený. Na druhý deň už sme vymýšľali novú túru. Mala byť kratšia ako včera a ja sám som bol zvedavý, či budem cítiť nejaké stopy po včerajšom vypätí. Opäť prišiel i Leo, no vysúkal zo seba, že potrebuje byť pred trinástou hodinou v Sološnici, keďže odchádzajú na prácu. Nebolo času príliš vymýšľať – jediný autobus pred jednou išiel o desiatej. Tak sme o deviatej vybehli smerom na hrad. Leo vybehol až po hrad rýchlymi výbehmi po úsekoch, pričom pauzou mu bol môj klus na ďalšie stanovište. To sme zvládli za necelých desať minút. Nasledovalo zopár rýchlych výbehov do kratšieho kopca s maximálnou intenzitou a s pauzou 1 minúta. Leo vybiehal tie kopce tak ľahko, že bola radosť na to pozerať. Nevýhodou je, že to je všetko ešte pomalé a Leo ešte stále nemá v nohách potrebnú silu, aby sa dokázal zrýchliť a najmä udržať dlhšie úseky na špičkách. Hory sú na toto ideálne. Leo trénoval rekordne rýchlo, zbehli sme späť do dediny a chlapík už aj odchádzal na autobus. Druhá fáza ho čakala v práci. My sme vyrazili taktiež na hrad. To čo vybiehal pred necelou hodinou Leo teraz čakalo mňa. Ako sparinga som si vybral Moniku, ktorá stupák na hrad vyšla a občasne vybehla v svižnom tempe. Vždy keď ma dobehla som jej ušiel cca sto metrov, vydýchal sa a keď už bola skoro pri mne, dal som si ďalší výbeh. Skvelý tréning! Potom sme sa rozdelili – ja s Monikou sme mali bežať až na Čiernu skalu (áno – mal som si pripomenúť včerajšiu kalváriu...), Vlado Handl i s ostatnými tromi dievčatami mali ísť za nami v pomalšom tempe. Elišku boleli zo zbiehaní kolená a dostala voľno. V ten deň mala narodeniny a toto bol pre ňu isto veľmi pekný darček. Výbeh na Báborskú som absolvoval podobne ako kopec na hrad. Cítil som sa fajn, Monika taktiež mala dosť síl. Bolo vidieť, že sme celé minulé poobedie odpočívali. Zbehnutie na Mon Repos bolo otázkou necelej štvrťhodiny a už sme mierili na križovatku Pod Čiernou skalou. img_1338.jpgOdtiaľto vedie na vrchol kruté stúpanie, ktoré graduje nie príliš dlhým, zato však ohromným svahom. Keď som to prvý raz zdolával, nazval som tento kopec – schody do neba (na fotografii pohľad zhora). Na začiatku totiž vidieť len kopčisko a na vrchole už presvitá nebo – znamenie vrcholu. Bol to tretí náročný bod dnešného dňa a ja som ho vybiehal úsekmi. Monika už v závere stúpala pešo a tak som si niektoré úseky aj zopakoval. Cítil som, ako mi tréning v kopcoch prospieva. Na vrchole sme porobili niekoľko pekných fotiek, počkali sme na ostatných a spoločne zbehli do Plaveckého Mikuláša. Poobede nás čakali výbehy na lúke kúsok od nášho „bydliska“. Ja som bol rád, že som celý tréning absolvoval s veľkou pohodou.
5. deň – Dlhá modrá línia
Mapa je vec, ktorá ma fascinuje. Dokážem sa prehrabávať v atlasoch sveta i Slovenska. Na sústredení som počas voľna študoval mapu Malých Karpát a snoval som budúce bežecké anabázy, ktoré by som prípadne s Jánom Matúšom i Julom Ožvoldom absolvoval. Už sme v zime dali jeden takýto spoločný tréning a hádam si chalani nájdu čas na ďalšiu spoločnú „operáciu“ na karpatských chotároch. Julo mi už potvrdil, že je za! V posledný deň sústredenia Vlado navrhol odviezť sa do Sološnice, dať zopár výbehov pod Vápennou a zakončiť tréning výstupom na ňu a následne zbehnutím do Podhradia. Ja som pozrel do mapy a rozhodol sa pre okružnú jazdu po jedinej turistickej trase, ktorá v blízkom okolí Plaveckého Podhradia odolávala mojim pokušiteľským plánom. Z Rohožníka vedie modrá značka k horárni Baďura a od nej tá istá trasa pokračuje až na Skalku. Viem o tejto trase dlho, no dosiaľ som ju ešte nepreskúmal. Autobusom som sa teda odviezol o jednu dedinu ďalej, ako je Sološnica. Modrá v Rohožníku vedie z autobusového nástupiska k železničnej stanici.
rohoznik.jpgNa budove stanice (odkaz na fotky ostatných staníc na tejto trati http://www.zelfoto.sk/trateZSR/tratZSR_112-zohor-plavecky_mikulas.htm) možno prečítať tabuľu s neúplným názvom „hožník“, keďže R a O už odpadli. Železničnú trať v roku 2003 zrušila vláda pre jej malú vyťaženosť. Možno si spomínate na masový štrajk železničiarov, ktorí niekoľko dní odmietali pracovať a vlaky skutočne zostali stáť v depách. Rušilo sa viacero železníc, medzi nimi táto. Pre pripomenutie, trať začína v Zohore a končí v Plaveckom Mikuláši. Úplne nevyužívaná nie je, keďže stále po nej premávajú nákladné vlaky do rohožníckej cementárne. Modrá značka pokračuje do lesov a polí v blízkosti Rohožníka. Čoskoro sa dostávame k Olšákovmu mlynu, okolité územie sa nazýva Sviniarka. Cestu kopíruje priezračný Rohožnícky potok a pridáva čaro behu, ktorý je inak po asfaltke dosť monotónny. V jednej chvíli si všimnem tabuľu ktorá upozorňuje okoloidúcich, že sa zakazujú používať vysielačky a podobné veci, lebo hrozí nebezpečenstvo explózie. V prvej chvíli si vravím že je to vtip, veď vojenský priestor je na druhej strane, kde je aj letisko Kuchyňa a jediný výcvikový priestor v Malých Karpatoch – Turecký vrch, je ďaleko. Potom som si uvedomil že vlastne prebieham veľmi blízko lomu. Podľa mapy odstreľovaný vrch sa volá Vajarská a z nej putuje materiál priamo do cementárne, ktorá už roky hyzdí okolie Rohožníka. V okolí horárne Baďura vidieť starý lom, ktorý sa údajne tiež nazýva Baďura a tiež pozostatky nejakej stavby z kameňov. Pozeral som na googli čo to môže byť zač, ale k ničomu som neprišiel. Na internetových fórach turisti kritizujú nízku atraktívnosť chodníka, ktorý vedie z osemdesiatich percent po asfaltovej ceste. Ja ako bežec sa k nim pripojím – behať po asfaltke nie je žiadna slasť a osobne sa tomu vždy snažím vyhnúť. Aspoň okolie je krásne. Z Rohožníka po Baďuru je to 5,1 km, od Baďury na Skalku 3,6 km. Cesta konečne končí a na vrchol Skalky vybieham do ostrého kopca po úsekoch. Tento rituál sa nijako nezmenil. O chvíľu som na Skalke, odkiaľ budem pokračovať ďalej po modrej značke až na Sklenú hutu. Túto trasu už dobre poznám a viem, že vedie prevažne dolu z kopca. Čaká ma 5,2 km klesania. Väčšina trate kopíruje plot zvernice (inak vraj druhej najväčšej na Slovensku), ktorá sa rozprestiera južne od Skalky v smere na Harmóniu a obec Piesok až k Papierničke, kam chodia relaxovať ťažko pracujúci slovenskí poslanci národnej rady. Plot je na mnohých miestach dotrhaný, zváľaný a už dávno neslúži svojmu účelu. Modrý chodník opäť (a to turisti kritizujú) len tesne míňa skalnatý masív zvaný Biela skala. Ja som sa na ňu minulý rok neplánovane dostal s Adamom Hálom, chovancom zo sološnickej polepšovne, keď sme stratili smer na chodníku z Panských Uhlísk na Skalku v priestore zvernice a zablúdili sme až k Bielej Skale. Kúsok od nej sme vtedy naďabili na plot a tým pádom aj na značku. A boli sme zachránení! Teraz žiadne blúdenie, Bielu skalu míňam a pokračujem po modrej v rýchlom tempe na Skalenú hutu. Z Rohožníka mi to trvalo len hodinu a päť minút. Zo Sklenej huty mám v pláne vyliezť na Vápennú po nešťastnej zelenej značke, z ktorej sme s Leom zišli vo štvrtok. Výstup na Vápennú je posledným náročným stúpaním sústredenia a doprajem si na záver riadnu „makačku“. Po dosiahnutí Mesačnej lúky sa mi nechce bežať až na Vápennú a „strihám“ to skratkou na žltú a potom do Podhradia.
Na záver:
Vyšlo počasie a ja som pobehal množstvo kilometrov po horských chodníkoch. Vytrvalcom našej úrovne (slovenskej) pokojne stačí behávať v takýchto kopcoch. Tí špičkovejší by mali vyhľadávať na dlhšie obdobie (t. j. aspoň na mesiac) strediská vo vysokej nadmorskej výške. Nám stačí toto – navyše som si uvedomil, koľko zaujímavostí sa nachádza v Karpatoch a o čom všetkom by sa dali písať zaujímavé články. Isto v tom budem pokračovať, keď aj s ostatnými vytrvalcami našej „grupy“ podnikneme dajaký ďalší tréning v horách. Výdatne potrénovali aj dievčatá a možno smelo tvrdiť, že sústredenie splnilo svoj účel.
Jakub Valachovič

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář