Už 8 rokov pôsobím v komisii mládeže a za tú dobu som si už vypočul veľa kritiky, ako to zle robíme, ako nastavujeme zlé kritériá hodnotenia a veľa iných výčitiek. To samozrejme patrí k veci a hoci sa to človeka niekedy dotkne, je celkom pochopiteľné, že každý má svoj názor, ako atletiku posunúť dopredu. Aj v komisii sa často hádame a niekedy sú to riadne ostré výmeny názorov.  Podstatné však je, či sa atletika posúva dopredu alebo stagnuje.  A merítkom by mali byť samozrejme výsledky našich atlétov na európskom a svetovom fóre.  Či sa nám podarí v systéme zachytiť talent, či ho dokážeme podporiť a či sa z neho stane časom atlét európskeho či svetového formátu.

Slovensko je malá krajina,  takže nemôžeme čakať, že sa nám tu po štadiónoch budú preháňať svetoví atléti ako na bežiacom páse.   Ide o to, nájsť tých, ktorí na to majú predpoklady.  To by nemal byť až taký problém, pretože každý dobrý tréner už na prvý pohľad dokáže posúdiť mieru talentu pretekára.  Samozrejme že cesta k vrcholu je asi tá najzložitejšia vec a tu kľúč k úspechu neexistuje. Ide len o to, aby zväz nastavil správne kritériá a potom už je to len na jednotlivcoch a ich tréneroch, ako sa s tým vysporiadajú. 

V slovenskej atletike riešime už roky jeden zásadný problém, či podporiť v mládežníckych kategóriách  väčšie množstvo pretekárov menšou sumou alebo menej pretekárov väčšou sumou.  Ja som bol vždy zástancom tej druhej cesty a patril som k menšine.  Dnes už o tom nie som až tak presvedčený, pretože vidím, že o chvíľu by nebolo koho podporovať. Ale aj tak si myslím, že to všetko sú podružné problémy, ktoré riešia skôr kvantitu ako kvalitu.  V atletike je to pomerne jasné. Ak sa prebiješ cez juniorskú kategóriu medzi dospelých a stále máš európsku špičku na dohľad, tak si vyhral a môžeš sa do toho pustiť naplno.  Nuž a z tohto pohľadu na tom naša atletika nie je vôbec zle.  Máme Tomáša Veszelku, ktorý jednoznačne mieri medzi svetovú špičku a pozerať sa naňho, čo v tom sektore stvára, je jednoducho nádherné. Ak vydrží v nastolenom tempe, tak to bude on, ktorý do „piesku“ pritiahne kopec detí a stane sa vzorom, ktorých potrebujeme ako soľ.  Jednoducho takým, akým sa stal Ján Volko. Dnes už šprintér európskej úrovne, ktorý ťahá na štadióny kopec detí.  To sú dvaja, ktorých môžeme zaradiť tam, kam potrebujeme atlétov dostať. A dvaja, to vôbec nie je málo.  A máme v zálohe ďalších.  Ema Zapletalová. Na ňu pozerať, tak to je pre oko trénera zážitok.  Má to naštartované teda poriadne. A keď k nej priradíme Danku Ledeckú, tak máme dvojicu dlhých prekážkárok, aká sa len tak niekde nenájde.  K tomu Gabriela Gajanová, ktorá má k svetovej špičke tiež pomerne blízko. Nuž a nesmieme zabúdať na  Mateja Balúcha a jeho 50,70s na 400 prekážok, tak to je skvelý čas.  A Stanka Škvarková a jej čas 13,01s na krátkych prekážkach tiež klope na svetové brány.   Možno aj Miro Úradník v chôdzi, ktorého chodeckí experti pasujú za nástupcu Mateja Tótha.  Nuž a to teda nie je na takú malú krajinu, kde nebola atletika nikdy nosným športom, malo.

Takže, mne sa to z pohľadu člena komisie mládeže javí ako pomerne úspešná generácia.  A to som vymenoval len tých, ktorým chýba malý krôčik. Isto by sa dali vymenovať aj mladší, ktorí tiež mieria k výšinám.  Ale tu som opatrný pri akejkoľvek prognóze. Hovoriť o talentoch, ktorí sú na ceste je veľmi zradné. Za tie roky som si zvykol, že silácke reči a presvedčenia trénerov sú jedna vec, ale na výsledky  nemajú žiadny vplyv.  Postav sa na dráhu a ukáž, ale v dospelosti. Dovtedy klídek a piánko. 

Minule som sa na pretekoch bavil s Robom Ruffínym, že prečo máme dobrých žiakov a dorastencov a potom to stagnuje. Zhodli sme sa na tom, že za to môže predčasná špecializácia.  Ale to je téma na iný článok.  Zatiaľ  buďme radi, že sa nastupujúcej generácii darí a že atletika sa predsa len posúva dopredu.

                                                                         V. Handl