V pondelok sa konali na Mladej garde majstrovstvá Bratislavy základných škôl. Na našej škole nám dorástla silná generácia pretekárov, na ktorých by sme mali byť patrične hrdí. Mená ako Hladiková, Baňovičová, Chvílová, Hruščová, Šunová, Sekáčová, Koch, Drozda pozná takmer každý na Slovensku, kto je do atletiky čo i len trocha zainteresovaný. Po minuloročnom suverénnom víťazstve dievčat a treťom mieste chlapcov na majstrovstvách Slovenska očakávame podobné výsledky i tento rok. Prvým krokom mal byť postup z Bratislavského kraja. Dievčatá patrili k jasným favoritom, chlapci mohli prekvapiť a postúpiť.  Možno i preto som podvedome tieto preteky ako vedúci družstva dievčat podcenil a myslel som si, že víťazstvo nám padne samo do lona. Ale chyba lávky. Hneď ako súťaž začala, sme mali Hruščovú na dvoch disciplínach naraz a to v skoku do výšky a vo vrhu guľou. Tieto dve disciplíny sa odohrávali na opačných koncoch štadióna, tak sme dali prednosť gule. Čakal som, že Hruška práskne hneď prvým pokusom cez jedenásť a ideme na výšku. Lenže ona sa trápila jedna radosť a až predposledným pokusom dala 11,50m. Tak hybaj na výšku. Tu už sa skákalo 135cm. Pre Hrušku by to nemal byť problém, ale -  bol. Neskočila a moje nervy boli v ťahu. Hlavne preto, že som tam nepostavil tretiu a tým pádom sme prišli o množstvo bodov, čo sa v takejto súťaži dá len ťažko dohnať. Ale za pokus to stálo. Trocha som pookrial a išiel som vyhecovať Elišku Chvílovú a Romanu Sekáčovú na 800m. Môj optimizmus trval len do tej doby, než som pozrel Eliške na nohy. Nemala tretry, dokonca nemala ani dres. To už som pomaly rezignoval.  Chodil som po ploche ako zbitý pes a vraždil som dievčatá pohľadom. Pri finále 60-ky som prišiel za Monikou Baňovičovou a vravím jej, aby to aspoň ona napálila pod 8 s a spravila mi radosť. Tak mi ju aj spravila. Uliala štart a bola diskvalifikovaná! Našťastie dievčatá bojovali ďalej ako levice a straty sme pomaly sťahovali. Palková, Šunová, Fupšová, Ziková, Sekáčová, teda naše béčko, nechceli nechať kožu lacno a pred štafetou sme dokonca už viedli. Stačilo len dobehnúť v priemernom čase. Dievčatá dobehli na prvom mieste s veľkým náskokom, ale rozhodcovia ich diskvalifikovali vraj pre šliapnutie na čiaru. Čo môže spraviť tréner v takomto prípade!? Buď zabije rozhodkyňu alebo dá rady B štafete, aby si dali sakramentský pozor a dobehli v každom prípade. Rozhodol som sa pre druhú alternatívu. Dievčatá vybehli na istotu, všetko bolo v poriadku, dokonca vyhrali nielen svoj rozbeh, ale i celkovo. Ale rozhodkyňa už rozhadzovala rukami ako keby niečo nebolo v poriadku. Keď som sa k nej rútil s penou na ústach, povedala, že sme nemali rovnaké dresy. Možno si chcela len troška zašpásovať, ale ja som nejako na týchto pretekoch stratil zmysel pre humor. Všetko sa urovnalo a celkovo sme vyhrali. Chlapci vytvorili družstvo, ktoré súdržne bojovalo, všetci si robili osobák jeden za druhým, zvíťazili o 8 bodov a tak na majstrovstvá Slovenska postupujú chlapci i dievčatá. Mne to síce zobralo rok zo života, ale o tom to je. Preteky prinášajú i takéto situácie a i preto mám atletiku rád a už sa teším na B. Bystricu.  

                            Handl Vladimír