Jdi na obsah Jdi na menu

Horský beh Baba – Kamzík – dlhý kilometer

17. 4. 2011

 

Horský beh Baba – Kamzík – príliš dlhý kilometer
 
Malacky (17. 4. 2011, 18:30). Chcete zažiť zúfalstvo v najčistejšej podobe? Zabehnite si preteky s názvom  Baba – Kamzík (údajne 26 km) a na 25. kilometri začnite finišovať. A zistíte, aký tenký je rozdiel medzi eufóriou a beznádejou.
baba---kamzik-1.jpgV nedeľu 17. apríla sa konal horský beh Baba – Kamzík. Okrem hlavného behu ste mohli štartovať i na skrátenej verzii Rača – Kamzík (16 km) alebo na najdlhšej Kamzík – Baba – Kamzík (51 km). Alebo pre tých, ktorí práve neinklinujú k behu bol pripravený pochod tzv. nordic walking (či už 26 km z Baby alebo 16 km z Rače). Podujatie bolo zároveň oficiálnymi majstrovstvami Slovenska v lesnom behu.
Najprv však spomeňme hlavných protagonistov aktuálneho ročníku (inak už celkovo dvanásteho). Z AC Malacky sa na štart postavil Jakub Valachovič, ktorý predošlý deň dobehol druhý na podujatí Moravsko-slovenského bežeckého pohára vo Vacenoviciach (kros 6 km). Ako tvrdil, horský beh ide najmä otestovať, dosiaľ ho nikdy nebežal. S Jakubom sa na štart postavil Julo Ožvold, ktorý už s touto akciou má skúsenosti, v minulom roku dosiahol čas 2 hodiny a 9 minút. Nepochyboval, že tento rok svoje vlastné maximum stiahne o pár minút. Na pretekoch sme neštartovali ako Malačania, oficiálne sme reprezentovali značku bežeckého portálu beháme.sk – www.behame.sk. Favoritov bolo treba hľadať v bežcoch ako Imro Magyar (AC Nové Zámky – v sobotu zvíťazil v Bojničkách na 5 kilometrovom úseku), Martin Guttmann (MAC Rača – víťaz posledného podujatia Malackej desiatky), Marcel Matanin-Konečný (MŠK Vranov nad Topľou – v bežeckých kruhoch veľmi známe meno slovenského vytrvalca).
Teraz k stručnému opisu trate. Je vskutku nádherná! Napokon - lesy, kopce a doliny Malých Karpát sú samé o sebe zárukou dokonalého estetického zážitku. Štartuje sa na Pezinskej Babe (lyžiarske stredisko v Malých Karpatoch cca 10 kilometrov od Pezinka), ktorá leží v nadmorskej výške 527 metrov. V zimných mesiacoch si tu občas vylepšujeme kondičku na bežkách (okrem lyžiarskych svahov sa Pezinčania starajú i o bežkárske dráhy) a taktiež máme pobehané okolité horské chodníčky. Trasa sprvu vedie po modrej značke z parkoviska. Míňame lyžiarsky svah, ktorý sa ľudovo nazýva „tisícka“ podľa odhadovanej dĺžky zjazdovky. Následne sa dostávame na červenú značku, ktorá kopíruje spomínaný bežecký okruh. Červená je zároveň označovaná i ako Štefánikova magistrála, medzinárodná turistická trasa označovaná i ako E 8, súčasť tzv. Cesty hrdinov SNP, ktorá vedie ostatnými slovenskými pohoriami. Spája Bradlo s Devínom. My sa po nej dostaneme k prvému „stupáku“ – Konským hlavám (650 m. n. m.).
Jakub má s týmto kopcom svoje skúsenosti – v zime tu padá na nos, keď ho schádza na bežkách a v ostatných mesiacoch na ňom trénuje občas výbehy a na vrchole vraj sem tam preklína sám seba pre „ozaj zlý nápad“. Aj teraz boli Konské hlavy prvým strašiakom. Od štartu sa do čela dostali favoriti – Magyar, Guttmann, Matanin-Konečný  a sekundoval im aj Valachovič. Prvé stúpanie roztrhalo skupinku – Magyar s Guttmannom odbehli, Valachovič sa dostal na tretiu pozíciu a Matanin mierne zaostával na štvrtom mieste. Bežci pokračovali po červenej cez Stratený kút (593 m. n. m.) k ďalšiemu miernemu stúpaniu na Tri kamenné kopce (583 m. n. m.) odkiaľ už bolo len „na skok“ k najproblematickejšiemu bodu trate – vrchu s názvom Somár (649 m. n. m.). Tu si Jakub bezpečne udržiaval tretiu priečku, avšak Guttmann s Magyarom už boli v nedohľadne. To mali bežci za sebou vyše 6 kilometrov. Nasledovala pasáž, ktorej sa malacký bežec právom najviac obával. „Z tréningov môžem povedať, že bezpečne poznám trasu z Baby na Somár a opačne z Kamzíka na Biely Kríž. Avšak medzi Somárom a Bielym Krížom som zatiaľ nikdy nebežal a obával som sa, aby som nezbehol z chodníka. Občas totiž žasnem nad tým, ako sú v Karpatoch hlúpo značené chodníky a nechcel som blúdiť počas pretekov,“ vravel ešte Jakub ešte pred štartom. V tejto fáze pretekov sa však Valachovičovi bežalo najlepšie, nečudo – trať viedla dolu svahom a vysoké tempo ešte nepredstavovalo problém. Na Kozom chrbte však Jakuba dostihol Matanin-Konečný (znie to hlúpo a tak vysvetlíme – Kozí chrbát je totiž malé sedlo cca kilometer od Somára – 563 m. n. m. a križuje sa tu s červenou značkou zelená, ktorá vedie na Košarisko a následne do Rače). Od tejto chvíle bežali títo dvaja spolu až po Salaš (490 m. n. m. – dôkaz, že sa stále zbiehalo). Valachovič tu musel spraviť nútenú prestávku pre rozviazanú šnúrku na teniske. Nebola to smola – bola to chyba nášho bežca. Matanin odbehol a Valachovič sa ocitol osamotený. Druhý kritický moment nastal približne kilometer od Bieleho kríža, kde Jakub zle vyhodnotil značku doľava (v skutočnosti znamenajúcu náhlu zmenu smeru turistickej značky), zastavil a váhal. Stihol ho dobehnúť Peter Bielik, súťažiaci v kategórii mužov nad 40 rokov a neskôr aj Tomáš Kopčík v rovnakej vekovej kategórii. Valachovič sa po zvyšok trate držal na dostrel týchto dvoch bežcov. Čo sa dialo na popredných miestach medzi Mataninom, Guttmannom a Magyarom, už netušil. Z Bieleho kríža, kde bola prvá občerstvovacia stanica, trasa nepokračovala po červenej, čo nebolo na škodu veci – aspoň sa bežci vyhli dlhému a otupnému úseku po asfaltovej ceste až na Peknú cestu – Sporiská. K tomuto bodu síce tak či tak smerovali, avšak po žltom chodníku vedúcim na Bystrické (420 m. n. m.). Tu už nebolo stúpania a tempo tak mohli bežci udržiavať na dostatočne dlhom úseku. Mali za sebou už vyše 17 kilometrov. Na Peknej ceste už Jakub trpel a doprial si i krátke občerstvenie, hoci to počas pretekov nezvykne robiť. Mal za sebou 21 kilometrov a začalo ťažké stúpanie na Krásny vrch (411 m. n. m.). Tento názov rozhodne nezodpovedal momentálnym pocitom malackého bežca: „Do tisícich pekiel som preklínal to prevýšenie, ale hrialo ma na srdci, že zvyšok trate už poznám a nič ma neprekvapí.“ Omyl! Za známym úsekom Tri duby (350 m. n. m.) sa cesta naraz zvrtla mimo vyznačeného chodníka a viedla nevedno kam. Na bežcov čakalo krátke stúpanie na Chlmec (400 m .n. m.), následne zbiehanie a potom už sa blížil cieľ. Zvyšok rozprávania už môžeme nechať na samotného Valachoviča: „Tu som sa už rozplýval, že sa blíži koniec a vravel si, že po včerajších náročných pretekoch vo Vacenoviciach to na začiatok rozhodne nie je zlé. Hoci som bol unavený, bežalo sa stále dobre a keď som videl tabuľku označujúcu 25. kilometer s prikresleným tzv. smajlíkom, začal som stupňovať tempo. Neskôr som pochopil, aký zlomyseľný mal ten smajlík význam. Pozeral som na hodinky, vyzeralo to tak, že môžem bežať okolo 1:40 hod. Lenže cieľ nikde! Pred sebou som uvidel na moment Marcela Matanina a vydal som sa ho stíhať. Rozdiel medzi nami bol možno 80 m, ale cítil som, že ho sťahujem. Lenže keď začalo posledné ostré stúpanie do cieľa, bol som (najmä) s psychickými silami v koncoch. Kilometer už bol dávno prekonaný, istotne aj tých dvesto metrov k tomu, na ktoré nás upozornili na štarte. Hoci som počul zvuk hlásateľa v cieli, predo mnou zíval kopec ako hrom a z rozprávania som vedel, že ma k tomu navyše čaká finiš do lyžiarskeho svahu na Kamzíku. Zastavil som a kráčal. Ťažko povedať, čo so mnou viac lomcovalo, či hanba alebo zúfalstvo. Matanin sa stratil z dohľadu. Chvíľu som išiel pešo - pár stoviek metrov pred cieľom som to vzdal. Predstihol ma Boris Csiba, ktorý sa neskôr priznal, že bol taktiež napálený pre ten nekonečný kilometer na záver (v skutočnosti iste dlhší ako míľa). Julo Ožvold dokonca tvrdil, že na trati bola umiestnená i tabuľka označujúca 26. kilometer. Podľa neho asi kilometer pred skutočným cieľom! Boris Csiba ma počas predbiehania povzbudil, no ja som sa nechystal bežať. Pripadal som si, ako školáčik, ktorý na telesnej výchove práve sabotuje beh na tisíc metrov. Keď som zbadal zjazdovku, pochopil som, že utrpenie sa končí a prekvapujúco pohodlne som do cieľa dobehol. Neskôr ma hnevalo, že časový odstup na Marcela Matanina (dosiahol čas 1:50, 21 hod) a Borisa Csibu (1:50, 58 hod) nebol až taký markantný (ja 1:51, 57 hod). Dobre mi tak – nemám vzdávať! V cieli sa mi krútila hlava, ľudia sa mi prihovárali, no príliš som nereagoval. Víťaz Imro Magyar (čas 1:44, 13 hod) s úsmevom chodil po zjazdovke, akoby práve doklusal. Okolo mňa samé usmiate tváre. Doplazil som sa do autobusu, prezliekol sa. Dostal do seba nejaké sladkosti, vodu a na odporúčanie môjho otca i čaj so soľou (riadny hnus – za iných okolností neodporúčam). Tŕpli mi prsty a celkovo som sa cítil biedne. Julo Ožvold, ktorý pribehol v novom osobnom rekorde (2:05, 28 hod) taktiež nevyzeral najčerstvejšie. V cieli do seba nahádzal niekoľko banánov, čajov, guláš a akési cestoviny. Po pár minútach premýšľal, že sa toho všetkého niekde decentne zbaví. Ďalší plán cesty znel – hlavná stanica, vlak a domov. No predtým sme sa museli na tú stanicu dostať. Informácia znela, že to je približne kilometer k trolejbusovej zastávke na Kolibe. S kilometrom sme už v ten deň mali svoje skúsenosti a predstava pešieho pochodu nás privádzala do zúfalstva. Našli sa však dobrí ľudia niekde zo Žiliny, ktorí nás odviezli aspoň k trolejbusu. Dostať sa na stanicu a do vlaku už nebol problém. A teraz výzva k vám – behajte, je to zdravé!“
Epilóg – krásne preteky, ktoré navyše nevedú príliš strmými úsekmi (v Malých Karpatoch je X možností, ktoré môžu byť náročnejšie z pohľadu prevýšenia). To však naopak bežca núti udržiavať vysoké tempo. K poslednému „kilometru“ na záver azda len to – pokiaľ sa do propozícii uvedie namiesto 26 km, kilometrov 27 alebo 28 – nič by sa nemalo stať a možno očakávať, že sa na štart postaví opäť množstvo pretekárov. Inak – organizácia výborná, príroda krásna. Tomuto podujatiu budeme držať palce, aby sa ešte viac etabloval na bežeckom poli. Čo sa týka našich pretekárov – uvidíme, či sa náročná nedeľa na nich podpíše. Jakub Valachovič má v pláne bežať v stredu 17. apríla bežať s Janom Matúšom kontrolné preteky v Bratislave, bude zaujímavé sledovať, ako sa organizmus zotaví z tohto „karpatského šoku“.
-TK AC-
Výsledky Baba - Kamzík:
Hlavná kategória: 1. I. Magyar (AC Nové Zámky) 1:44, 13 hod, 2. M. Guttmann (MAC Rača) 1:46, 54 hod, 3. M. Matanin-Konečný (MŠK Vranov nad Topľou) 1:50, 21 hod, 4. B. Csiba (Runshop Sport Team) 1:50, 58 hod, 5. J. VALACHOVIČ (Behame.sk) 1:51, 57 hod, ... 19. J. OŽVOLD (Behame.sk) 2:05, 28 hod.
 Fotografie (www.behame.sk)
 

baba-kamzik-2011.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Cieľ už je na dohľad. Však bolo aj na čase...

baba-kamzik-2011-2.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

Toto nie je Jakub Valachovič. To je chodiace zúfalstvo.

baba-kamzik-2011-3.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

Čo tu robím? Ako som sa sem dostal?

baba-kamzik-2011-4.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

Julo dobieha. O chvíľu skonzumuje kvantum potravín a trpko to oľutuje.

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář