A máme po hale! Malacká atletika ukázala svoju silu a deviatimi zlatými medajlami sa prepracovala medzi slovenskú klubovú špičku. Na valnú hromadu SAZ máme právo delegovať dvoch delegátov. Či ho využijeme, je otázne, pretože slovenská atletika je tam kde je a žiadna valná hromada tento stav len tak ľahko nezmení. Ešte že máme  Mikiho Konôpku, aby sme sa mohli pochváliť. Napríklad tým, ako chodí na zahraničné sústredenia za svoje........Ale poďme domov. Ako nám tie naše výsledky pomôžu, je otázne. Dali sme si tú námahu a rozposlali vyše stovky listov všetkým firmám na okolí s našou koncepciou a so  žiadosťou o spoluprácu. Myslím si, že s takýmito výsledkami by sme na Slovensku mohli spropagovať každú firmu, ktorá by sa s nami podujala spolupracovať. A teraz nám chodia samozrejme všetko zamietavé odpovede, v ktorých sa dozvedáme, akí sú všetci chudobní a aj to málo čo majú, už rozdali. Chudáci podnikateľskí! Pokúsime sa zorganizovať zbierku, aby sme tým naším všetkým firmám, ktoré majú tú smolu, že sa usadili na Záhorí, nejako pomohli. A obzvlášť banky sú na tom veľmi zle! Ich finančná situácia im vraj nedovoľuje podporovať šport.

 Boli sme na lyžiarskom sústredení. Po návrate nám majiteľ spolupracujúcej firmy poslal fotografie s rozrezaným koženým sedadlom a takým bordelom v autobuse, že sa človek musí hanbiť. Na mieste sú otázky, má to vôbec zmysel obetovať sa pre niekoho, kto si nič neváži, presviedčať ho, aby chodil na preteky, sústedenia, potom sa zaňho hanbiť, robiť rodičom operku, rodičom, ktorí si k nám odkladajú deti, aby mali pokoj a za päť rokov sa ani raz neprídu porozprávať, ako sa ich ratolestiam darí. Možno si niekto myslí, že si vymýšľam, ale je to bohužiaľ krutá pravda. I preto sme zorganizovali pri atlétovi roka anketu rodič roka, aby sme dali najavo tým rodičom, ktorí majú o svoje dieťa skutočný záujem, ako si ich vážime.

A sú tu desiatky ďalších tém, ktoré pred sebou tlačíme ako balvany a ktoré našu prácu brzdia takým spôsobom, že niekedy je tréning na druhom mieste a to je to najhoršie, čo sa trénerovi môže prihodiť. Absencia regenerácie! Vo vyspelých krajinách sa regenerácia  u športovcov pohybuje v pomere k tréningu 50:50. U nás 20:80!  Zdravá výživa je len zbožným prianím, spolupráca škola, tréner, rodičia, pretekár, ktorá by mala byť samozrejmosťou, je len v našich najtajnejších predstavách, zdravotnícka starostlivosť je v nedohľadne, psychológ, ktorý by mohol pomôcť pri príprave na vrcholné podujatie je len snom a tak by som mohol pokračovať ďalej. Možno by mi mohol niekto odpovedať, ako by mi odpovedal môj otec, ak by žil a to, že masáž rozmaznáva, že treba zjesť všetko, čo je na tanieri a hlad zaženieš, keď si chlap jak železo, nepotrebuješ doktora a keď si blázon, ktorý potrebuje psychológa, daj sa vyšetriť a nešportuj! Len tí najtvrdší prežijú a ostatné padavky nech nešportujú. V Rusku z toho nerobia vedu a majú športovcov habadej.

Ale tak to robíme bohužiaľ i my na Slovensku a výsledky žiadne. Možno preto, že nás je menej. A tu by som poprosil Vás, milí rodičia. Snažte sa robiť viac tých detí, aby sme mali väčší výber. Štyri Sandry, Katky, Anety, či Janovia by to vyriešili. Desiati možno padnú ....ale jedenásty povstane!

Bolo nás jedenásť

už nás je len desať

pôjdeme sa pozrieť

jak mu budú vešať   /medajlu/

                   Váš Albert Albertovič Sofianin.