Do Trnavy na M-SR juniorov sme si len tak odskočili. Bolo pekné nedeľné dopoludnie, slnieško ukazovalo svoju silu a my sme si prišli trocha zapretekať. Hruška má veľa tréningových výpadkov, takže nejaký svetoborný výkon sme neočakávali. Eliška je v plnej príprave na EYOF, takže ani tu som nečakal zázraky. Najprv súťažila Veronika. Nejako zvlášť jej to nehádzalo, ale napriek tomu si vybojovala tretie miesto priemerným výkonom 37,92m. Počas súťaže sa nám s Jakubom zapáčila jedna trénerka oštepárok, tak sa ju pokúsime naviesť na spoluprácu, pretože naše vedomosti z oštepu sa pomaly vyčerpávajú a veríme, že Hruška ešte nepovedala posledné slovo. Potom prišla na rad Eliška. Pokojne som sa usalašil na tribúnu a chcel som si vychutnať súboj Deglovičová, Harculová, Chvílová. Aj sa stalo. Dievčatá predviedli na slovenské pomery nevídaný súboj a hlavne Eliška excelovala. Síce fúkal silný vietor, ale ten pomohol Eliške, aby predviedla trojskok ako z rozprávky.  Keď v druhom pokuse doletela do vzdialenosti 12,50m, začal som rozmýšľať o tom, či náhodou nebude talent. Ten pokus sa jej tak vydaril, ako keby trojskok skákala roky. Ostatné už neboli také pekné, ale aj tak 12, 43m a 12,42m. Trénerka Horská povedala, že trojskok jej sadol a asi má pravdu. Dôležité je, aby si atlét našiel tú správnu disciplínu, ktorá mu bola daná do vienka a potom je to "brnkačka". U Moniky Baňovičovej ju ešte hľadáme a ani u Hrušky nemusí byť oštep konečnou stanicou. O dva týždne letí Monika, Eliška a Marco do Turecka na EYOF. Nemôžem si neodpustiť jednu poznámku. V dorasteneckej diaľke v Lille stačilo na medailu 611cm. To bolo v Claudiiných možnostiach. Po Sandre sme mohli mať ďaľšiu atlétku, ktorá by sa mohla presadiť na medzinárodnom poli. Ale keby bolo keby, boli by sme v nebi. Eliška a Monika ukazujú, že svoju kožu nepredajú lacno a rúbať budú ešte vysoko. Síce sa hovorí, že kto vysoko rúbe, nízko padne, ale nezarúbte si s takýmito talentami.