Dva dni bežiek – bolesť a radosť
30. 12. 2011
Dva dni bežiek – bolesť a radosť
Pliešovce (29. 12. 2011, 21.30). Po druhý raz a zrejme naposledy sa hlásim z pliešovských lazov. Písanie tejto správy je ešte v pohode, ale po dvoch dňoch intenzívneho bežkovania mi robí problém napríklad odskrutkovanie alebo zaskrutkovanie obyčajnej plastovej fľaše. Nezvyk robí svoje – tým, že naplno zaberám palicami, zápästia bolia ako šľak. Vláčim nohy za sebou a do schodov vystupujem ako mátoha. Ale pre toto som sem predsa išiel. Poviem vám pár zaujímavých informácií o mojich bežkách. Najprv fakty – ako by to malo v praxi vyzerať. Bežky sa delia podľa spôsobu techniky – na klasiku a na voľný štýl. Klasika bola dlhé roky jediným oficiálnym štýlom bežkárov. Pre nezainteresovaných poviem, že ide vlastne o beh na lyžiach v stope. Buď bežíte striedavým alebo súpažným behom, lyže však stále držíte v stope. Korčuliarsky štýl sa uplatňuje na súťažiach možno dvadsať rokov. Umožňuje bežkárom vyvinúť vyššiu rýchlosť a okrem bežcov na lyžiach ho využívajú aj biatlonisti a združenári (pretekári v severskej kombinácii – skok a beh na lyžiach). Odborná literatúra hovorí, že napriek možno relatívne jednoduchšiemu klasickému lyžovaniu, korčuliarsky štýl je efektívnejší. Iným slovom – lyžiar sa tak „nenadrie“. Zrejme preto, že pri voľnom štýle omnoho významnejšie pracujú nohy, ako pri klasike, kde veľmi závisí na odpichu palíc. Ja mám pri korčuliarskej technike iné pocity.
Moje bežky nie sú na korčuľovanie uspôsobené. Všeobecne sa dá povedať, že sú až hrôzostrašne neefektívne, ak by som chcel hovoriť o prekonávaní rýchlostí. Ja som však v prvom rade atlét – vytrvalec a tento pohyb využívam ako skvelý a zaujímavý spôsob naberania kondície a sily. Takže moje lyže, nad ktorými by „profíci“ zhnusene mávli rukou, mi vyhovujú. V prvom rade – lyže sú veľmi krátke, čo znižuje ich rýchlosť. Správne by mali byť na klasiku lyže dlhšie o 25 centimetrov a na korčuľovanie o 15 centimetrov dlhšie, ako je výška lyžiara. Moje lyže sú prosím pekne o cca desať centimetrov kratšie, ako je moja výška. Smejete sa? Je to pravda – dostal som ich ešte niekedy v štrnástich rokoch (čiže dvanásť rokov dozadu) a slúžia dodnes. Viac, ako výška, je však dôležitá tvrdosť lyží. Aj tu platí staré známe – všetkého veľa škodí. Príliš tvrdá lyža nie je dobrá (v stúpaní príliš kĺže dozadu, ťažko sa na nej drží stabilita...), mäkká je lepšie ovládateľná, ale zase „svinsky“ pomalá. Váha tela sa neprenáša plynule na celú lyžu, ale zostáva iba v najbližšej vzdialenosti okolo chodidla. V týchto miestach dochádza k prehnutiu celej lyže a tým aj k vyššiemu odporu. Stokrát mám pocit, že hoci sa snažím ako sa dá, lyže nie a nie ísť dopredu. Pociťujem tak najmä pri korčuľovaní – a to je aj odpoveď na otázku, prečo mi viac vyhovuje klasický štýl. Pravda, moje lyže sú určené primárne na klasiku, keďže, okrem mäkkosti sú aj užšie a nemajú tak vybrúsenú hranu, ako lyže na korčuľovanie. Pri dokončovaní korčuliarskeho kroku mi lyže skrz jemnú hranu občas skĺznu bokom, čo mi opäť len komplikuje život. Ale bežkovať sa dá obstojne i na klasických lyžiach. Amatér by si mal vždy radšej kúpiť lyže na klasiku, ktoré majú viac k univerzálnosti, ako korčuliarske. A pre začiatočníkov sa odporúčajú kratšie a mäkšie, ktoré majú dobrý odraz a pri zjazde sa ľahšie ovládajú.
Po dvoch dňoch aktívneho bežkovania ma bolí celé telo. Keďže mám pôžitok z rýchlej jazdy, musím vyvinúť veľa energie, aby som svoje krátke a mäkké bežky donútil k rýchlosti. Dnes som na Skalke mal možnosť chvíľu sledovať výkonnostných bežkárov, ktorí tu absolvovali preteky voľnou technikou s intervalovými štartmi. Ich ľahkosť, ladnosť a najmä rýchlosť, akou svoje šípy viedli snehovým korytom, boli úchvatné. Pripadal som si, ako totálny amatér (čo aj som). No po týchto dvoch dňoch je mi jasné, že okrem fyzických síl naberiem aj veľa psychickej motivácie, aby som mal kondíciu v tom, v čom som na Slovensku dobrý – v behaní.
No a teraz už k môjmu bežkovaniu. Snehové podmienky sú v Starých horách, ako aj Kremnických vrchoch vynikajúce. Je až zázrak, že len v kúsok vzdialenej Banskej Bystrici, niet snehu takmer vôbec. V dedinke Králiky, strmo hore, asi štyri kilometre nad B. Bystricou, je hotová kalamita. Iný svet!Včera som vyrážal z horského strediska Šachtičky. Môžem potvrdiť, že príroda je tu krásna. Nejde ešte o veľhory typu Tatry, ale o kopce, ktoré sú predsa vyššie ako naše Malé Karpaty. Podobne, ako v našich horách, cesty lemujú bukové a dubové lesy, občas smrekové porasty. Stopa vedie popri bralách, ktoré počas druhej svetovej vojny míňali slovenskí povstalci. Na istom mieste je odbočka k bunku s názvom Mor ho. Tu sa vydávala aj povstalecká tlač. K bunkru vedie taký strmý chodník, že na bežkách by to bola snáď hotová samovražda. Sklamem vás – pokračoval som rovno po vyšliapanej stope.
Keďže trasa zo Šachtičiek k odpočívadlu s názvom Matiáš nebola strojovo upravovaná (ratrakom), možný bol len klasický štýl bežkovania. Matiáš – to je odpočívadlo, na ktorom stojí i socha akéhosi trpaslíka. Po chvíli zisťujem, že mám tú česť poznať skutočného Matiáša. Ide o postavu žliabkara, ktorý bol podľa web stránky www.lesy.sk predstaviteľom originálnej lesnej profesie. Je tu aj ukážka starého banského vodovodu, na ktorý dohliada práve drevená socha Matiáša. Viac info o vodovode nájdete po kliknutí na odkaz: http://www.lesy.sk/showdoc.do?docid=2502.
Od Matiáša až po Donovaly sa už tiahne strojom upravená trasa. Dalo sa teda korčuľovať, čo som samozrejme využil. Obligátnym bežkárskym drilom je nácvik techniky bez palíc. Najprv si treba zvyknúť na prácu nôh. Keď sa toto zvládne (a nie je to vôbec jednoduché, podotýkam), lyžiar berie do rúk palice, ktoré mu umožňujú lepší odpich. Po pár tréningových rovinkách korčuliarsky bez palíc, som pokračoval smerom na Donovaly, spravil okruh a vracal sa späť. Po prvom dni som mal problém zatnúť prsty do päste (čo by si bol počal Herr Hitler, ak by bol pred ríšskym snemom bežkovať?) alebo chytať do ruky rôzne nástroje (vidlička, zubná kefa, toaletný papier atď.). Hovoril som si, na druhý deň to bude ešte horšie.A nebolo! Telo síce bolelo, ale ruky si už zvykli. Tentoraz som začínal zo strediska Králiky. Je tu zjazdovka s vlekmi, kúsok odtiaľto je postavený mostík pre skokanov na lyžiach. Z Králikov sa dá dostať pekne krásne až na Skalku, ktorá je Mekkou bežeckého lyžovania na Slovensku. Pracovníci tunajšieho lyžiarskeho centra s názvom Skalka Aréna tu obhospodarujú cca 40 kilometrov tratí. Známy je tzv. Severný a Južný okruh, kde sa to vraj bežkármi len tak hemží.
Ja som sa dostal na Skalku cez Tunel. Prečo píšem veľké T? Lebo to miesto sa tak naozaj volá – Tunel. Napokon, keď vidíte v lese vysekaný tunel v skale, čo vám prvé napadne? Tunel. No tak sa to tu volá Tunel a basta! I keď sa nazýva oficiálne i Görgeyho tunel (ale nehovorte to Slotovi, lebo nasadne do tankoch a rozstrieľa tú ohavnú maďarskú stavbu na prach). Z histórie sa dozvedáme, že Tunel bol vysekaný v 14. storočí pravdepodobne Thurzovsko-Fuggerovskou spoločnosťou. Prepravovalo sa tu zlato a meď. Podotýkam, že sme blízko Kremnice, kde sa razili mince. Tunel predstavoval svojho času najkratšie spojenie medzi Kremnicou a Banskou Bystricou. Cez tunel podľa stránky www.cestasnp.sk, konkrétne podľa linku http://cestasnp.sk/index.php/zaujimavosti/velka-fatra-kremnicke-vrchy/235-sedlo-tunel-gorgeyho-tunel utekalo i niekoľko významných svetových činiteľov a armád. Dnes som tade prešiel i ja, ale to sa asi do histórie nezapíše. Tunel je dlhý možno pätnásť metrov. Na jeho konci (v smere na Skalku) treba skloniť hlavu, aby ste sa neudreli. Súdim, že nízky strop je dôkazom toho, že v stredoveku ešte žili ľudia nízkeho vzrastu a tento strop im vyhovoval. Už vidím Arnolda, ako sa plazí štvornožky tunelom, pardon Tunelom. Od Tunela zbehnete a ste na Zlatej ceste. Tá je súčasť bežkárskych okruhov. 
Na Skalke fučalo, stromy boli oblepené hrubou vrstvou námrazy. Hmla bola hustá ako mlieko a napodiv na svahu bola lyžovačka v plnom prúde. Čo je toto za lyžovačku? Ako môže niekoho toto baviť? Vo vetre, v mraze, v hmle. Dolu svahom a potom mrznúť na sedačke. Považujem to za novodobý spôsob masochizmu, ale ak to tak zjazdárom vyhovuje, nemám problém. 
Na Skalke boli aj spomínané bežkárske preteky. Prekvapilo ma, že organizátori umožnili pohyb na okruhu aj iným lyžiarom, nie len pretekárom. Tak sa tu juniori, dorastenci a dospelí preháňali vedľa „civilov“ a nikomu to zjavne neprekážalo. Aj by som sa chvíľu pristavil v priestore štartu a cieľa (tento šport ma napokon po atletike fascinuje asi najviac), ale psie počasie ma hnalo do aktívneho pohybu. Pokračoval som svižným tempom na rázcestie zvané Čerešňa. Je tu vybudovaný malý drevený zrub, ale je opustený. Odtiaľto je však len kúsok k chate, ktorá sa volá Hostinec. Áno – a je to hostinec, skutočne. Je zvláštne, že tunelu dajú meno Tunel a hostincu Hostinec. Všetci sú šťastní, lebo vedia, čo si majú pod daným názvom predstaviť. Od Hostinca vedie cesta na Tri kríže (v skutočnosti je to jeden trojkríž, ale to je fuk...) a odtiaľ dlhým zjazdom sa dostaneme späť na Králiky.
Za dva dni som spravil na bežkách vyše 50 kilometrov. Už aby napadol sneh aj na západe a mohol som v tomto ušľachtilom hobby pokračovať aj doma. Zajtra mám pred sobotňajším Silvestrovským behom Senicou na programe len klus (ale v kopcoch, takže úplná selanka to zase nebude...). A tým sa môj krátky pobyt na strednom Slovensku končí. Majte sa všetci fajn.
Jakub Valachovič
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
