Druhá veľká chvíľa Elišky Chvílovej?
8. 2. 2011
Druhá veľká chvíľa Elišky Chvílovej?
Keď sa na tabuli objavil výkon 12, 07 m, duševné pochody pretekárky AC Malacky Elišky Chvílovej zapracovali na plné obrátky. Hodila na seba bundu a tvár si zakrývala rukami, aby diváci v hale Elán nevideli slzy. Doterajší osobný rekord 11, 39 m, ktorým posledné týždne ovládala dorastenecké tabuľky v trojskoku, bol pokorený o 68 centimetrov. „Veľmi som chcela vylepšiť svoje maximum. Verila som možno v 11, 60 m, ale keď som tam videla tú dvanástku, tak to so mnou zalomcovalo,“ vravela po súťaži už pokojná čerstvá šampiónka v tejto náročnej skokanskej disciplíne. 
Eliška začala súťaž excelentne vlastne už v rozcvičke. Keď doletela k dvanástim metrom, jej tréner Vladimír Handl okamžite velil: „Už neskáč, vyzerá to veľmi dobre. Pripravuj sa na súťaž!“ Prvý pokus začala Malačanka už tradične – s nedošľapom na odrazovej doske. Na tabuli sa napriek tomu objavil výkon 11, 83 m a nasledovala radosť a úsmevy. Po druhom pokuse, ktorým sme vlastne začali toto rozprávanie a ktorým prekonala Eliška 12 metrov, nastala málo vídaná situácia. Zo sektora sa odobrala k hľadisku, kde sedeli jej rodičia i súrodenci. Sprevádzali ju vzlyky a slzy. Predstavovali šťastie najväčšie. Absolútny smútok a totálna radosť majú navlas podobné reakcie. Eliška tretí pokus vynechala. „Nemohla som skákať. Triasla som sa, ušla som na záchod, chcela som byť chvíľu sama a upokojiť sa. Veď súťaž pokračovala,“ vravela. Bohvie, či nezbierala odvahu na to, že možno v ten deň skočí ešte ďalej. Finálové skoky už Chvílová absolvovala s chladnou hlavou. A bolo sa na čo dívať – séria 11, 98 m, 11, 88 m a prešľap na záver. Tréner Handl mohol začať hodnotiť: „Nie je to žiadna náhoda, všetky pokusy boli kúsok od dvanástich metrov. Eliška nie je hotová trojskokanka. Doteraz robila šprintérsky tréning, ale pre bolesti v stehnách sme zvolili trojskok ako vhodnú alternatívu, pri ktorej nemá žiadne problémy.“ Inak povedané, Eliška sa ešte len učí. Rozbieha sa z dvanástich metrov, z polovičného rozbehu. Napriek tomu skáče tam, kam ostatné slovenské súperky neskáču ani z plného rozbehu. Druhá v poradí, Mužíková z Lučenca, skočila najďalej 10, 66 m. Vstupný limit na svetový šampionát do sedemnásť rokov je 12, 20 m. 
Radosť Elišky Chvílovej však bola neobyčajná z jedného kardinálneho dôvodu. V lete roku 2009 zabehla na juniorskom šampionáte v Nitre vtedy nevídaný čas v behu na 200 metrov – 25, 29 s, čím zlomila prísnejší limit na majstrovstvá sveta do 17 rokov v talianskom Brixene. Nemala ani pätnásť rokov, podľa pravidiel na šampionát môžu ísť len 16 a 17-roční atléti. Titulok k článku, ktorý vtedy jej vystúpenie mapoval znel: Veľká chvíľa Elišky Chvílovej. Nádeje na vylepšovanie tohto času čoskoro na dlhú dobu pominuli – Elišku začali stíhať zranenia, pod ktoré sa podpisovali viaceré faktory, od dynamického rastu telesnej výšky k nedostatočným rozcvičkám. Rok 2010 predstavoval pre ňu i trénerov čiernu dieru vo výkonnosti – neustávajúce zranenia, ktoré prišli vždy v čase, kedy už to vyzeralo nádejne. Trojskokanský titul bol dokonalou satisfakciou za premrhané obdobie. A podobne, ako v roku 2009, aj teraz sú rezervy - veľké rezervy, ktoré opäť vrhajú šance na dobrý výsledok do reálnych kontúr. Zostáva jedno – nezabudnúť! Chyby, ktoré by ju opäť uzemnili sa nesmú opakovať. V nedeľu sme sa na okamih vrátili do roku 2009. Teraz je zrejmé, že to bol omyl. Je tu súčasnosť a s ňou zodpovednosť do ďalších dní, mesiacov a dúfajme, aj rokov. Šport píše aj krásne príbehy!Jakub Valachovič
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
