V poslednom čase sa na členov komisie mládeže spustila spŕška kritiky, že si dovolili navrhnúť VV SAZ-u, aby sa zrušili majstrovstvá Slovenska mladšieho žiactva jednotlivcov.  Táto kritika smerovala hlavne od trénerov, ktorí s touto kategóriou pracujú, čo je pochopiteľné. Pochopiteľné v našom systéme, kde za titul v tejto kategórii dostane klub toľko bodov, ako za titul v kategórii dospelých. Iste bude so mnou každý súhlasiť, že je pomerne jednoduchšie dostať sa takto  k bodom a tým pádom aj k peniazom. Ešte jednoduchšie by to bolo v kategórii najmladšieho žiactva a myslím si, že veľa trénerov by podporilo  aj vytvorenie majstrovstiev SR aj v tejto kategórii.

Jeden z dôvodov prečo sa komisia odhodlala k tomuto kroku, je predčasná špecializácia. O tomto probléme sa na Slovensku vedú  dlhodobé diskusie. Proti predčasnej špecializácii je na Slovensku väčšina atletických odborníkov, lekárov, či trénerov. To je fakt. Samozrejme, že zrušenie tejto kategórie tomuto javu nezabráni. Mal by to byť iba jeden z postupných krokov. Určite by jeden z prvých krokov mala byť zmena bodovania v ŠT a PZPM. Tak by odpadla tá najjednoduchšia motivácia trénerov a to naháňať sa za medailami, keď to nebude mať finančný efekt.  Nastaviť pravidlá tak, aby boli tréneri nútení pracovať koncepčne.  Verím, že veľa trénerov koncepčne pracuje, ale často sa ozývajú hlasy, že zo žiakov treba vytrieskať čo najviac už v tomto veku, pretože z nich aj tak nič nebude. A to je choré!

Je chvályhodné, že sa ozývajú aj hlasy, aby sa pristúpilo čo najskôr ku vzdelávaniu trénerov. To by mal byť tiež jeden z hlavných bodov, ktorý by si mal zväz osvojiť. Podľa mňa väčšina trénerov prahne po nových poznatkoch a zväz by ich mal v čo najväčšej miere sprostredkovať.  Odborných článkov je ako šafranu a preklady odborných článkov zo zahraničia úplne absentujú. Možno atletika vo svete je niekde inde, ale my o tom vieme pramálo.  Ja sa venujem hlavne skokom a roky sa na sústredeniach s trénermi hádame o predodrazovom rytme, o sile, ktorú pri odraze treba vynaložiť, o uhle vzletu,  o rozbehu, ktorého beh má odlišné parametre ako šprintérsky beh atď. O tom by sme sa mali baviť na odborných seminároch jednotlivých sekcií. A to zatiaľ chýba. Jednoducho povedané, pokiaľ veda nevstúpi do slovenskej atletiky,  dovtedy slovenská atletika nevstúpi do sveta.  Raz som na sústredení poprosil trénera Železného, či by sa pozrel na moju oštepárku a niečo jej poradil. Spýtal sa ma, či je talentovaná. Ja som sa zamyslel a odpovedal, že asi nie. Začudovane sa na mňa pozrel a spýtal sa, že načo sa jej potom má venovať.  A tu je ďalší problém našej atletiky.  Trénujeme, vrážame do mládeže peniaze a nevieme, či tí dotyční majú na atletiku predpoklady. Ak nezačneme  čo najskôr  s testovaním a nezistíme kto má na to, aby v atletike niečo dosiahol, tak sa budeme motať v začarovanom kruhu. Každoročne sa premelú desiatky atlétov v ZPM a výstup z toho je minimálny. Nehovorím, že by sa mal prekopať celý systém ZPM, ale nájdime tých talentovaných, tým druhým uberme,  a talentovaným pridajme.  A posielajme ich aspoň dvakrát do roka  do tepla. A nech mi nikto nehovorí,  že v dnešnej dobe sa nedá určiť miera talentu vedeckými metódami.  V tomto sme zatiaľ veľký pokrok oproti minulosti nespravili. Skôr ideme opačným smerom. Limity sú zatiaľ nadovšetko.

A ešte jedna vec ma trápi. Máme na Slovensku kapacity, ktoré sa roky venujú atletike po teoretickej  a aj praktickej stránke.  Bez titulov – Kampmiller, Laczo, Koštial, Vanderka, Čillík, atď.  Aj títo sa vyjadrujú často k problémom atletiky a komisia mládeže sa neraz o ich názory opiera. Mám však pocit, že v trénerskom hnutí ako by ich slová išli často do vzduchu a každý si robí, ako uzná za vhodné.  Ľudia majú pocit, že všetko sa dá vygúgliť. Nuž asi nedá! Ešte za čias hlbokého socializmu som sa vrátil z Dukly Praha a zaradil sa do normálneho života.  Chodil som do práce, na nočné, hral som v hudobnej skupine a za Malacky som hral druhú ligu vo volejbale.  A popritom som skákal do diaľky.  V Sláviu UK som zašiel za trénerom Koštialom a poprosil som ho, či by ma trénoval.  A ten mi nastavil systém tréningov tak, že som napriek otrasným podmienkam skočil 761 cm.  Tento tréner doviedol aj štvrťkárku Chmelkovú k titulu majsterky Európy. A takýchto odborníkov máme na Slovensku veľa. Tí by mali ešte do atletiky čo povedať.  Bohužiaľ, niekedy mám pocit, že ich nepočúvame.  A to je škoda.

Mne to pripadá tak, ako keby sme stavali poschodový dom a každý si stavia poschodie podľa svojho. Dom síce stojí, z diaľky vyzerá dobre, ale ako celok v podstate nefunguje. Alebo jednoduchšie, každý si hrabe na svojom piesočku.  A niekedy sa mi zdá, že to väčšine vyhovuje a proti každému systematickejšiemu kroku sa zdvihne vlna odporu.  A to je škoda, pretože sme mohli byť už oveľa ďalej.

                             Vladimír Handl člen komisie mládeže SAZ