Štrbské Pleso (26. 10. 2012). Reportáž zo štvrtého dňa vo Vysokých tatrách píšem až s odstupom času, keďže tu na sústredení na Štrbskom plese môžem operovať len na notebooku, požičaným od môjho spolubývajúceho Marcela Lopuchovského. Toto je úvod, takže len stručne – včerajšok sme zasvätili výstupu na legendárny Kriváň. Teraz si poďme porozprávať, ako to celé prebiehalo.
Monika Baňovičová nezaspávala zo stredy na štvrtok vôbec dobre. Vravela, že ju v mysli mátal Kriváň, ktorý poznala ako špicatý kopčisko, na ktorý sa rozhodne nemala chuť štverať. A predsa to prišlo! O pol deviatej ráno sme sa ja, Eliška a Monika vydali v ústrety krásnemu štítu, ktorý je akýsi symbol Tatier (no minimálne vyzerá atraktívnejšie ako Gerlach, ktorý vôbec špicatý tvar). Ostatné dve dievčatá si dali radšej voľno – Maťa po konzultácii s otcom a zároveň trénerom a Veronika aj pre to, že ju v stredu počas roviniek trochu ťahal lýtkový sval.
Aby sme mohli začať stúpať na Kriváň, treba sa zo Štrbského plesa pustiť červenou značkou, tzv. Tatranskou magistrálou. Tá nás po chvíli behu a chôdze privedie na rázcestie pod Furkotskou dolinou. Odtiaľto pokračujeme po červenej k nádhernému Jamskému plesu. To leží len niečo cez dvesto metrov za rázcestím, od ktorého už vedie strmák na Kriváň (po modrej). Až sem sme dobehli vo veľmi dobrom medzičase, dievčatá som nabádal, aby rovinaté úseky absolvovali behom, aby sme potom mali čas sa „vliecť“ terénom, kde už by bol beh pre ne zničujúci. Nedalo nám, aby sme si neodbehli pozrieť Jamské pleso. V Tatrách sú minimálne dve oblasti, ktoré sa nazývajú Jamy – známe lyžiarske centrum kúsok od Tatranskej Lomnice a potom táto oblasť okolo plesa.
Dosť bolo romantiky, začali sme tvrdo pracovať. Na Kriváň vedie strmý a najmä dlhý chodník. Po pár dňoch v Tatrách si už vieme podľa okolitej prírody určiť, kedy asi budeme na vrchole. Včera totiž padla na Tatry hustá hmla a videli sme tak na sto metrov pred nás. Najprv musíte absolvovať pásmo lesov, potom nekonečný pochod v oblasti kosodreviny a až potom prichádza posledná inštancia v podobe alpínskeho pásma, čiže kameňov a trávy. Ja som si stúpanie v pozdĺž kosodrevinového porastu „spríjemňoval“ sériami ostrých výbehov podľa turistických značiek, pričom pauzu som mal len maximálne do pol minúty. Po vystúpe do výšky cca 1900 metrov ma prvýkrát v ten deň pohladili slnečné lúče. Podo mnou sa rozprestierala ťažká plachta hmly a až tu bolo konečne vidieť na okolité bralá.
Stúpanie až k rázcestiu pod Kriváňom bolo celkom fajn. Ja som pokračoval vo výbehoch, dievčatá napredovali svižnou chôdzou a dokonca aj ony občas pobehli. Tabuľa, označujúca rázcestie je zapichnutá medzi kameňmi. Pre unaveného človeka vyzerá ako americká vlajka uprostred nehostinného Mesiaca. Okrem modrého chodníka sem vedie aj zelený v smere od Troch studničiek. Na Kriváň však pokračuje už len modrá. Eliška i Monika si, chúdence mysleli, že už už budú vrchole a keď sa pred nimi zjavila hora, na ktorú sa vinul uzučký a strmý chodník, z Elišky sa vydralo: „ja to vzdávam!“ Frustrácia trvala len chvíľu a čoskoro sa obe dievčatá šplhali ťažkým terénom v ústrety cieľovému štítu. Rád spomínam príbeh môjho kamaráta horolezca Vlada Gembeša, ktorému na vrchol hory Mt. McKinley chýbalo niečo okolo stopäťdesiat metrov, a predsa tam nevyšiel. Okrem únavy, riedkemu kyslíku a blížiacemu sa zlému počasiu nechcel riskovať a radšej sa vrátil do tábora. Vravel, že tých stopäťdesiat metrov by šliapal hore asi hodinu (dva tri kroky a niekoľkominútové predýchavanie sa). Toľko času, žiaľ nemal.
Pri zdolávaní Kriváňa, nad ktorým by Vlado mávol rukou a odpľul si (v porovnaní s Himalájami je to krtinec, ktorý na vrchole meria 2495 m), sme mali nepríjemné pocity. Najmä ne hrebeni Malého Kriváňa (2335) sa do nás oprel celkom neočakávaný silný a studený vietor. Mne osobne neprekážajú kopce, ale zimu rád nemám a pri predstave, že na Kriváni bude takto duť, ma chytalo zúfalstvo. Dievčatá, už značne unavené, napredovali len pomalinky, ale zjavne si stúpanie, ktoré sa chvíľami ponášalo na lezenie, užívali. Našťastie už v Daxnerovom sedle, ktoré leží medzi Malým Kriváňom a Kriváňom vietor takmer ustal a na samotnom Kriváni sme sa ocitli v závetrí. Monika a Eliška splnili svoju stávku (s kým ju uzatvorili neviem) a pobozkali dvojkríž, ktorý tu čaká na turistov. Moja česť by mi nikdy nedovolila bozkávať nejaký dvojkríž, a tak som sa díval na tento výjav len z úctivej vzdialenosti. Skôr mi neunikol pohľad na pekné Zelené pleso Krivánske (v Tatrách, vo východnej časti leží ešte jedno Zelené pleso, tak preto Krivánske, aby sa to nemýlilo), ktoré sa rozkladá presne pod vrcholom a občertvuje znavenú myseľ turistov.
Ja sám som sa ešte desil spiatočnej cesty. Nabádal som k absolútnej opatrnosti, aspoň počas zostupu k rázcestiu, lebo unavený človek ľahko spraví chybu a môže sa to skončiť zle nedobre. Všetko však išlo ako po masle. Dokonca sa aj vyčasilo. Hmly sa pomaly rozplynuli a tatranské slniečko hrialo naše (a najmä moje) chladné kosti. Z rázcestia pod Kriváňom až k Jamskému plesu sme kopec non-stop zbehli, čím sme ušetrili penzum času. Zvyšné kilometre na trase Jamské a Štrbské pleso sme vyplnili striedavo chôdzou a behom a tak sme celkom pohodlne prišli do hotela, približne o druhej hodine. Túra nám trvala päť hodín, čo považujem v prípade dievčat, ktoré nie sú vytrvalkyne za výborný výsledok.
Monika bola taká unavená, že druhú fázu strávila len v posilňovni precvičovaním brucha, chrbty a niektorých cvikov na zadné stehenné svaly, ktoré nám poradil Andrej Bician, pretekár a tréner zo Slávie UK Bratislava. Ja s Eliškou a Veronikou Flosníkovou (to priezvisko si stále nemôžem zapamätať) sme ešte išli spraviť niekoľko výbehov po svahu Interski, so začiatkom pod sedačkou vedúcou na Solisko. Veronika nás po štyroch úsekoch opustila a išla do posilňovne, ja a Eliška sme pokračovali až na vrchol svahu, kde som mohol pri meraní tepovej frekvencie konštatovať, že na trojskokanku má výbornú vytrvalosť. Cestou dolu sme sa zastavili pri menšom skokanskom mostíku a vyliezli naň. Chytali ma závrate a tak sme sa pustili dolu (po schodíkoch, samozrejme) až sme prišli k betónovým základom, ktoré tu mali podopierať (už?) neexistujúcu tribúnu. Pri jednom nosníku som zazrel pasúcu sa srnku. Stála na desať metrov od nás, a keď nás zbadala, chvíľu prestala prežúvať to čo mala v papuli a zvedavo si nás obzerala. Potom pokračovala v hodovaní a my sme nevychádzali z údivu. Zvieratá v okolí plesa sú zrejme tak zvyknuté na turistov, že stratili akýkoľvek rešpekt.
Dnes sa chystáme len na kratšiu túru, no ja som si naplánoval trasu, ktorá bude podľa mapy merať cez tridsať kilometrov. Je možné, že dnes večer opäť nič nenapíšem, hoci budem mať laptop k dispozícii. Tak sa na mňa potom nehnevajte J
Dnešné vrcholy: Jamské pleso (1448), Rázcestie pod Kriváňom (2140) – Malý Kriváň (2335) – Kriváň (2495).
Kilometráž: Všetci sme prešli cca 13 kilometrov.
Jakub Valachovič
