Štrbské Pleso (27. 10. 2012). Na Tatry padlo sychravé a hmlisté počasie. Lenže podľa informácií, ktoré dostávam, to na Slovensku všeobecne vyzerá podobne. Keďže dievčatá dostali v posledných dňoch zabrať, dnes sme túru zrušili a zvolili odpočinkový deň. No pozor – išlo o aktívny odpočinok, na rad prišli odrazy, frekvencia, výbehy schodov, basketbal. Večer potom plávanie v hoteli Patria.
Ľahký dáždik padal na Štrbské pleso a my sme sa rozcvičovali pod strechou dreveného pódia kúsok od hotela FIS. Eliška mala na programe odrazy, ktoré včera nešla. Monika so mnou porobila frekvenciu na mostíku pre skok na lyžiach. Dopadisková plocha je pokrytá sieťou tvorenou hrubými povrazmi. Keď som sa bol tuná prejsť, zistil som, že medzery v jednotlivých okách sa dajú využiť na frekvenciu. Tak sme sekli päť sérií behu medzi dvoma okami a potom aj tromi. Ja sám som si rýchlosť s dievčatami dal tiež, hoci stále cítim bolesti v nohe. Dnes ma tréner šprintov v Bratislave Kristián Cupák upokojoval, že bolesti bývajú sprievodný jav po zlomeninách. Dúfam, že má pravdu.
Potom sme prešli na schodíky pri dopadiskovej ploche. Tie sa šinú strmo nahor a naháňajú atlétom hrôzu, lebo tréneri ich sem s obľubou vyháňajú. S Monikou sme porobili rýchle výbehy cca na štyridsiatich schodoch. Potom prišiel rad na moju privátnu výzvu. Výbeh schodov od začiatku až do konca. Už som ho raz absolvoval v utorok, ale s časom 1:20 min som nebol spokojný. Dúfal som, že sa mi podarí dosiahnuť aspoň výkon 1:10 min. Tak som do toho dupol, hneď na začiatku som nahodil ostré tempo a v závere som sa snažil dať do toho všetko. Monika mi merala čas a stopky sa zastavili na cifre 1:07 min. S tým som nerátal a povedal som si, že môžem byť spokojný.
Poobede sa nás zišla v telocvični slušná partia na basketbal. Nechýbali skokani, bežci, vrhači, šprintéri. Ja som hral v družstve, ktoré celkom jasne zaostávalo za súperom a dostávali sme strašný výprask. Na konci som zhnusene odkopol loptu s tým, že ju veľmi dlho nechcem vidieť. Lenže po chvíli som ju opäť držal v rukách a s Monikou som hral našu obľúbenú doskakovanú na čas. Rozhodujúci model Monika vyhrala a tak sa tešila zo svojho víťazstva, že so mnou nebola reč.
Pred večerou sme odbehli do hotela Patria, kde je krátky (cca 15 m) bazén. Nechcel som každý večer chodiť do sauny a tak sme sa do sýta vyplávali. Išiel s nami aj Miro Hlúpik, ktorý účinkoval na našich pretekoch Malacká stíhačka. Priznal sa, že do bazéna nechodí rád a ja som mu na to odvetil, že ja tiež nie. Každopádne všetci sa cítime lepšie.
Zajtra nás čaká posledná túra v Tatrách. Dievčatá a ja sa odvezieme vlakom (tatranská električka) do Vyšných Hágov, odkiaľ pôjdeme na Batizovské vodopády a následne cez Ostrvu na Popradské pleso. Ja si pravdepodobne „odskočím“ ešte na Rysy, hoci ma od toho ostatní odhovárajú pre zlé počasie. Tresky plesky – behať pri slniečku vie každý.
Tak na nás myslite a majte sa. Čoskoro sa uvidíme.
Jakub Valachovič
