Jdi na obsah Jdi na menu

Bratislava, Viedeň, Ženeva, Zurich

8. 4. 2012

Bratislava, Viedeň, Ženeva, Zurich

Malacky (6. 4. 2012). Nadišiel čas, aby som vám porozprával trocha o mojom ženevskom výlete. V tomto švajčiarskom meste, ktoré leží vo frankofónnej oblasti, sa uskutočnil 29. a 30. marca seminár pracovníkov jednotlivých európskych atletických federácií, ktorí majú na starosti mediálne záležitosti. Za Slovenský atletický zväz som bol vybraný ja.

Kľúčovou témou seminára boli tohtoročné majstrovstvá Európy v Helsinkách. Európska atletická asociácia dosiaľ organizovala ME v atletike len každé štyri roky. V roku 2010 sa konali v Barcelone, predtým v Göteborgu (2006) a predtým v Mníchove (2002). Teraz sa bude kontinentálny šampionát konať každé dva roky. Výhody to bude mať najmä pre mladých atlétov z Európy, ktorí budú mať častejšie príležitosti súperiť na vrcholnej scéne. A mať šancu sa presadiť! Ťažšie sa presadzuje európsky šprintér medzi rýchlikmi z USA alebo Karibiku. Viac ako náročnú pozíciu majú európski vytrvalci v konfrontácii s bežcami z Afriky. A príkladov nájdeme viac. Európa je skrátka schodnejšia súťaž, ako svet alebo olympijské hry. Takto budú môcť nielen európske hviezdy potvrdzovať svoju suverenitu, ale aj atléti z druhej vlny a budúce hviezdy dostanú viac priestoru na uplatnenie. A o to ide.

Helsinki budú mať preťažkú úlohu. Nový dvojročný model štartuje totiž práve vtedy, keď už do OH v Londýne bude zostávať necelý mesiac. Navyše presne v čase konania šampionátu bude vrcholiť nešťastné futbalové EURO 2012 v Poľsku a na Ukrajine. Tak sa funkcionári EA, ale aj my obyčajní atléti právom obávame, že ME vo Fínsku nebudú práve stredobodom pozornosti. Na druhú stranu, tak ako OH a EURO 2012 môžu atletike divákov ubrať, tak ich môže vo všeobecnom športovom ošiali pribudnúť. Motyka iste vystrelí, len zatiaľ neviem, akým smerom.

Takže toto bola nosná téma môjho výletu do Švajčiarska. Európska atletika má enormný záujem na tom, aby každý zväz vyvinul maximum pre spropagovanie európskeho šampionátu. Dva dni som čerpal námety a tipy. Takmer každá krajina v konferenčnej sále hotela Crown Plaza mala zastúpenie aspoň v jednom človeku. Najviac bolo Fínov, ktorí prezentovali šampionát. Materiály, ktoré budú vo Fínsku rotovať v televízii sú vtipné a vyžaruje z nich sila atletického ducha. Isto ich nájdete v dohľadnom čase v sekcii Videá na tomto našom novom webe. Chlapci z fínskej kapely The Rasmus naspievali už pred časom pieseň I´m a Mess. Táto rocková hitovka sa stane i oficiálnym songom európskeho šampionátu. Ale to je de facto ešte nová informácia, o ktorej príliš mnoho ľudí nevie. Na Youtube už teraz skladba má niekoľko tisíc zhliadnutí, ale oficiálny klip k šampionátu zatiaľ organizátori nepustili do éteru. Dočkáme sa…

Teraz trochu k mojej ceste. Odlietal som z rakúskeho Švechatu. Priamo do Ženevy letel spoj spoločnosti Austrian Arows (dcérska spoločnosť Austrian Airlines). Po vystúpení z letiska v Ženeve som ucítil výrazný teplotný rozdiel medzi Záhorím a tunajším podnebím. Ženeva leží v nadmorskej výške 375 m, Malacky cca v 200 m. Okolo mesta sa vypínajú zasnežené vrcholky Álp. Letisko je na dosah ruky od centra mesta. V informačnom liste stálo, že hotel Crown Plaza leží len päť minút chôdze pešo od letiska. Prvé moje kroky viedli do turistickej informačnej kancelárie, kde som chcel, aby mi ukázali smer k hotelu. Pani bola sympatická, ale jej angličtina biedna. Napriek tomu celkom iste porozumela názvu Crown Plaza. Ukázala mi smer, ktorý ma mal zaviesť okruhom okolo letiska do vnútrozemia. To sa mi nezdalo vzhľadom na uvádzanú blízkosť hotela, ale veril som domácim.

Po tom, čo som úspešne našiel hotely Mövenpick, Holiday Inn a Canonica, prešiel okolo pobočky Svetového obchodného centra a banky HSBC, objavil ďalšie hotely Phoenix a Trente Troys, mi konečne vyslanec z Azerbajdžanu ukázal, že od hotela sa nachádzam len na skok. Riadna prechádzka mi zabrala vyše hodinu a zistil som, že ani domáci sami netušia, kde sa Plaza nachádza. Tých hotelov je totiž v Ženeve množstvo a už sa to trochu pletie. Najprv som to nechápal, ale potom som si povedal, že vlastne ani ja nepoznám podrobne hotely v Bratislave a domácim som odpustil. Je zaujímavé, že odvrátená časť letiska od centra sa nachádza už kúsok od hraníc s Francúzskom.

Hotel Crown Plaza má podľa informácií z Googla len úroveň dvoch hviezdičiek. Žiadny brloh to ale nie je. Nikdy predtým som v takomto niečom nebol a pripadal som si ako detská hviezda Macaulay Calkin v New Yorku. Úprimne povedané – hotelový luxus neznášam a zo svojej izby som utekal pomerne často. Ako rojko Karl May píše v poviedkach z amerického západu, pre traperov, lovcov a westmanov sú štyri hotelové izby ako väzenie. Ja nemám so štyrmi stenami problém, ale vyznať sa v štyroch druhoch uterákov, zakopávať o mydlá, dávať bokom x neužitočných predmetov – to nie je na mňa. Svetlo sa v izbe aktivuje po zasunutí karty, ktorá nahrádza tradičný kľúč. Personálu je v hoteli pomaly viac ako sestier v nemocnici. Výhľad z hotela som mal na rušnú cestu, ktorá vedie priamo k letisku. V Ženeve je veľmi obľúbeným dopravným prostriedkom skúter. To, čo som v hotelovej izbe najviac potreboval, nemali… Švajčiarsko má totiž, podobne ako napríklad Veľká Británia, celkom iné sieťové koncovky ako my. Moja slabá baterka v počítači potrebovala „šťavu“, ale zo zásuvky, do ktorej pasovali len tri uzučké koncovky švajčiarskych elektrických spotrebičov, som nemohol vydolovať nič. Aspoň sa dal nabiť mobilný telefón, ktorý má predsa univerzálnejšiu nabíjačku.

V Ženeve som prežíval i drobnú stravovaciu krízu. Už dva týždne robím experiment s jedlom. Snažím sa stravovať sa čo najprirodzenejšie, čiže vylučujem kuchyňu. Tak do seba súkam ovocie, zeleninu a orechy – všetko surové a hneď požívateľné. O pozorovaní tejto mojej kúry napíšem istotne tiež pár riadkov. Teraz to spomínam preto, že som čašníkov v Crown Plaza dosť zaskočil, keď namiesto tamojších špecialít som pýtal čerstvé jablká, mandarínky a banány. Pravda, musel som čo to vysvetľovať i kolegom pri stole, ale stretol som sa väčšinou s chápavými výrazmi. Vyslankyňa z Ruska Jelena Dyachkovová dokonca ani nepohla brvou a potvrdila, že v Rusku pozná mnoho ďalších ľudí, ktorí toto skúšajú. Medzi zástupcami som našiel viacerých aktívnych alebo nedávno aktívnych atlétov. Tak sme mohli porovnávať naše výkony, aktivity, idey. Večer sme jedli v útulnej reštaurácii kúsok od Ženevského jazera. Priamo pred našimi očami grilovali kuriatka a okrem toho na stôl nosili všelijaké placky, opekané zemiaky atď. Všetko varené a pre mňa v tomto čase neprípustné. Tak som chrúmal hlávkový šalát a snažil sa svojim spolu-stolovníkom nepozerať do taniera, ale do očí. S manažérkou mediálnej komunikácie Veľkej Británie som sa bavil o Morákovi. Dôverne poznala Bournemouth, chodieva na juh na dovolenky – ale na Moráka, ktorý už vyhral zopár pretekov v Poole si nemohla zmyslieť. Poľský zástupca Rafal Bala mi dôverne prezradil, že nápad organizovať v Poľsku futbalové ME považuje za katastrofu pre poľský šport. Ja som mu pripomenul, že Poľsko má priamu spoluvinu na podobne katastrofickom postupe slovenských vysávačov peňazí (futbalistov) na MS do Južnej Afriky. Rafal sa mi ospravedlnil a vravel, že ho to úprimne mrzí. Jelena spomínala, že atletika je v Rusku napriek svojej úspešnosti na pokraji záujmu. Moskva na atlétov zvysoka kašle a stavia im do cesty jednu prekážku za druhou. Je to vraj mesto oligarchov, ktorým sa, podobne ako iným jednoduchým ľuďom, pozdáva len futbal a hokej. Vo Veľkej Británii je naopak o behanie obrovský záujem, čo potvrdzujú aj obrázky z Poole Parku. Atletika na ostrovoch je druhý najpopulárnejší šport po futbale. Ten futbal im treba odpustiť – veď ho vynašli. Ja som nechcel veriť, že by atletika predbehla v popularite také odvetvia ako ragby alebo kriket. Dostalo sa mi uistenia, že atletika má v Británii výbornú pozíciu.

Takéto a iné zaujímavé rozhovory sme viedli pri stole. Večer som si po vzore chovancov v Reedukačnom centre v Sološnici umýval nohy v umývadle, lebo som neprišiel na to, ako sa zapne sprcha. Druhý deň som sa neskoro vysťahoval z izby a museli mi reaktivovať vstup. V sále hotela Crown Plaza chýbalo len niekoľko členov európskych atletických federácií. Istotne nebolo zastúpené Rakúsko a zdalo sa mi, že chýbali aj napr. Gruzínci alebo Ukrajinci. Naopak, zaujímavé debaty sa dali viesť s atletickými predákmi z malinkých krajín ako San Maríno, Lichtenštajnsko, či Monako. Pravda, Monako predstavuje na atletickej mape významného hráča – koná sa tu tradičný atletický míting. Krásne vyznieval i fakt, že napríklad toľko proklamovaná zášť medzi Srbmi a Chorvátmi sa v atletických kruhoch nenosí, a vyslankyne Srbska a Chorvátska sedeli jedna vedľa druhej v živej a priateľskej debate.

Cestou späť som sa ešte popozeral po Ženeve. Pravda, bola to krátka vychádzka na to, aby som si spravil celkový názor. To, čo som videl, ma však nepresvedčilo o tom, že sa sem chcem niekedy v budúcnosti vrátiť. Kúsok od hotela je vystavané veľké sídlisko, ktoré sa len mierne odlišuje od panelákov u nás. Nechýbajú tradičné doplnky sídliskovej subkultúry – grafity, neporiadok, vytlčené sklá, znudené deti, ktoré sa tvária, že „ulica je ich“.

Spiatočná cesta bola naplánovaná zaujímavo. Zo Ženevy sme mali letieť do Zürichu, ktorý je len 255 kilometrov vzdialený. To je to isté, ako by sme mali z Bratislavy absolvovať let do Banskej Bystrice. Smiešne. Samotný let trval ozaj oficiálnych 30 minút, no nad Zürichom sme krúžili oveľa skôr. Lietadlo spoločnosti Swiss Airlines však opisovalo nad mestom veľký okruh, kým konečne začalo pristávať. Letisko v najväčšom švajčiarskom meste je veľké. Keďže sme meškali, obával som sa, že nestihnem let do Viedne, ale neskôr som s potešením zistil, že ďaleko nemusím chodiť a rovnakým strojom pokračujem až do Rakúska. Keď sme sa odlepili z dráhy letiska, odkryl sa nám vysvietený Zürich v celej svojej kráse. Na futbalovom štadióne FC Zürich svietili naplno reflektory a domáci hrali zrejme ligový zápas. O kus ďalej trochu matnejšie svietil legendárny atletický Letzigrund, na ktorom sa každoročne koná jeden z top mítingov Diamantovej ligy a v roku 2014 tu budú majstrovstvá Európy.

Skúsenosti to boli na nezaplatenie, cestovanie prebehlo pohodlne. Z Viedne do Bratislavy som stihol pohodlne autobus. Po prekročení starých hraníc s Rakúskom víta zahraničných návštevníkov obrovský pútač s logom Slovenskej národnej strany. Vyhlasujú, že už 140 rokov chránia našu zem a Orbánová loď sa potápa. Angličania, ktorí sedia za mnou to hneď zaregistrujú a zrejme rozumejú výrazom SNS a Orbán. Z toho sa už dá, čo to vydedukovať. „Slováci sú známi tým, že sú silní nacionalisti. Niečo ako Srbi,“ vysvetľuje jeden z nich. Hanba ma bije a tlačí ma hlbšie do sedačky. Keď vystúpime na Autobusovej stanici, víta nás zamknutá staničná budova. Všade je tmavo, bezdomovci sa túlajú a dotvárajú kolorit. Tým, že široko ďaleko nie je žiadne verejné WC, všetci pocestní vykonávajú potrebu pri budove. Na chodníku sú stopy porozlievaných limonád a moču. Angličania neveria vlastným očiam. Skúšajú sa aspoň občerstviť – a hádžu mince do automatu na čipsy a čokoládky. Pravdaže nefunguje! Prší a je sychravo. Schovávajú sa pod priečelím, ale nesťažujú si. Dalo sa s tým rátať – už sme na východe! Hlavne, že nás 140 rokov chráni Slovenská národná strana!

Jakub Valachovič

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář