Každý športovec počul o americkom univerzitnom športe kadečo.  Lepšie je však  raz vidieť, ako stokrát počuť.  My sa práve nachádzame na pôde Oregonskej štátnej univerzity a je to fakt zážitok. Hneď v prvý deň sme stretli hlavného atletického kouča  a ten nám poukazoval celý komplex.  Ani neviem, kde začať.  Ihrisko vedľa ihriska, štadión vedľa štadióna, hala vedľa haly. Samozrejme, že prím tu hrá americký futbal a baseball.  Stáť uprostred 50 tisícového kotla amerického futbalu, ktorý býva zaplnený na takmer každom zápase, je zážitok aj pre človeka, ktorý tomuto športu nevie prísť na chuť. Hneď vedľa stojí krytá hala na kolektívne športy, ktorá má kapacitu okolo 7 tisíc divákov a ktorá je vyčačkaná ako z disneyovej  rozprávky. Basketbalových hál tam však majú nespočetne a nie je problém vojsť a zahrať si. My sme to vyskúšali, zobrali si loptu a hrali basketbal. Nikto nás nevyhodil, hoci z presklených kancelárií nás museli vidieť. Dokonca tu majú obrovskú halu pre americký futbal, kde sa trénuje aj  atletika, ktorá má dľžku 120m a  po obvode sa dá behať 400m.  Plaváreň s regeneračnou linkou je samozrejmosťou, tak isto ako atletický štadión. Okrem toho sme našli tartanovú dráhu aj okolo futbalového ihriska, takže behať sa tu dá všade.  Študentov je tu počas školského roka 27 tisíc, ale aj cez prázdniny sa športoviská hmýria  športovcami každého druhu. V obrovskej posilňovni nájdete 50 hráčov amerického futbalu, ktorí makajú,  až sa z nich leje pot. Napriek množstvu futbalistov sa tam ešte v pohode stanete a trénovať medzi týmito horami mäsa je zážitok, ktorí si niektorí naši atléti nenechali ujsť. Náš oštepár Slezák je v našej výprave najväčší, medzi tými obrami však vyzeral ako žiačik.  Všetky športoviská sú zaplnené športuchtivými študentmi, ktorí nie všetci vyzerajú ako športovci, ale tu asi nie je dôležité vyhrať,  ale robiť niečo pre svoje zdravie.  Volejbalistky  na tréningu v hlavnej hale vyzerali tak, že by ich malacké baby rozbili na prach, ale  trénovali jedna radosť.  Toto športové mestečko má výhodu v tom, že ho pešo prejdete za štvrť hodiny a na bicykli za päť minút. My bývame v študentskom domove, kde sa to aj cez prázdniny hemží študentmi hlavne z arabských krajín.  Čo vás pri prvej prechádzke po meste prekvapí, to je čistota, upravenosť priestorov, veľa zelene a priateľskosť domácich. Všade nás zastavujú, pýtajú sa odkiaľ sme a keď im povieme, že sa pripravujeme u nich na majstrovstvá sveta, želajú nám veľa úspechov. Dokonca väčšina vie aspoň približne, kde sa Slovensko nachádza. Ďalšie pozitívum je, že sa tu pije alkohol len v obmedzenom množstve, na tvrdý alkohol ani nenájdete obchod a do 21 rokov sa k pitiu  ani nedostanete. Takže po večeroch sa mládež síce zabáva, ale nie sú to tie naše ožerungy, ktoré humpľujú mládež po celom Slovensku. No a na záver som si nechal stravu. Vraví sa, že americká strava je nezdravá a nechutná. Môže to byť pravda, ak idete cielene za hamburgermi a podobnými americkými vynálezmi. Stravu tu však majú pestrú, s veľkým množstvom výberu cez zeleninu, ovocie, chutnú ryžu, cestoviny, či mäso uvarené na rôzne spôsoby. Chce to pevnú vôľu, aby sa človek neprežral, ale Monika si jedlo pochvaľuje a tá veru nezje hocičo.  Sami Američania považujú McDonalds za niečo podradnejšie a ani sme tu zatiaľ typ tejto predajne nevideli.  Tento humus šrotujú vo veľkom hlavne Európania, ktorí časom tiež pochopia, že strava má vyzerať inak.  Zdá sa mi, že som sa rozpísal o tej Amerike nejako moc pozitívne. Tak na záver trocha kritiky. Pivo majú otrasné, ako keby do toho dávali jablkovú šťavu a tým pádom sa to dá piť len v malej miere.  Vyskúšal som už veľa druhov, ale jeden je horší ako druhý.  Možno to robia  schválne, aby ľudia nepili pivo ako vodu. Ak je to pravda, tak sa im to podarilo.  Pretože presedieť v Amerike pri pive celý večer, je takmer nemožné.  Iný kraj, iný mrav.  My na Slovensku máme čo robiť, aby sme sa im aspoň kúsok priblížili, čo sa týka nielen možností na športovanie.

                                         V.Handl